O Anete a Monike by každý určite povedal, že sú to milé dievčatá. Obidve školáčky sú zhovorčivé, usmievavé, obidve sa dobre učia. Monika je na dôvažok poriadna parádnica. Od svojich rovesníčok sa odlišujú v jedinom. Osud či vyššia moc im nedovolila spoznávať tento svet aj za pomoci vlastných nôh. Obe sú odkázané na invalidný vozík.
LIESKOVANY. Obe dievčatá sme stretli v Lieskovanoch na ranči Pavla Haška. Tento chýrny chovateľ koní je okrem iného aj hipológ.
Dohliada na svojich zverencov, je zodpovedný za výcvik koňa a jeho správanie. Práve tieto zvieratá sú nápomocné pri liečení detí, teda pri hipoterapii.
Na začiatku bol aj strach a dokonca aj plač. Predsa len kôň, hoci pokojné, ale veľké a majestátne zviera naháňalo deťom strach. Z úrovne invalidného vozíka videli najprv len nohy koňa. Potom, keď opadli počiatočné obavy, už to išlo veľmi hladko.
Pohľad na svet z konského chrbta je rovnaký. Či už sú v sedle zdraví alebo chorí ľudia. Na dôvažok, pohladkanie koňa, jeho dych, jeho teplo, to všetko dodáva človeku energiu, ktorú potrebuje každý z nás.
Musí tam byť dôvera
Haško vysvetľuje, že nie je kôň ako kôň. Tak ako ľudia, aj oni majú svoju povahu, temperament. A práve k deťom sa hodia tie, ktoré sú pokojnejšie.
„Takýto kôň musí byť stopercentný. Musím sa úplne na neho spoľahnúť a dôverovať mu. Má to byť vyrovnaný, pokojný kôň, ktorý nemá tendenciu zbytočne sa ľakať,“ opisuje P. Haško.
Na jeho ranči je aj takzvaný dom dôchodcov pre kone. Jeseň života tu trávia kone, ktoré už nie sú športovo aktívne. Práve oni sú na hipoterapiu vhodné.
„Je to Lipčo, ako ho volajú deti. Má desať rokov. Je veľmi krotký, správa sa doslova ako pes. Deti si veľmi obľúbil. Druhý kôň sa volá Zukky Drey. Je to bývalý športový kôň, ktorý má na svojom konte pekné výsledky. Narodil sa u mňa, potom som ho predal do Bratislavy, na starosť sa však vrátil domov,“ s úsmevom opisuje svojich pomocníkov tento hipológ.
Hoci sú na vozíčku, majú svoje sny
Dobré skúsenosti s hipoterapiou má aj Ľudmila Mlynárová zo Slovenského zväzu zdravotne postihnutých – klub detí v Spišskej Novej Vsi.
„Veľa záleží aj od diagnózy dieťaťa. Detská mozgová obrna, rázštep chrbtice aj skolióza. Pre tieto deti je hipoterapia veľmi vhodná. Aj keď niektoré sa na začiatku veľmi báli, dnes je všetko ináč. Na koníky sa tešia, pri tejto terapii nadobudnú sebavedomie, zlepší sa im rečový prejav, sú uvoľnené, relaxujú,“ opísala Ľ. Mlynárová.
Spokojnosť a úsmev na tvári boli vidieť po terapii aj na deťoch. Monika nám tvrdila, že koní sa nikdy nebála. Na prvý pohľad je veľmi komunikatívna, spoločenská.
Porozprávala nám, že veľmi rada chodieva na výlety, teší sa z návštev a veľmi rada sa parádi. Verí, že keď bude staršia, obuje si aj topánky na vysokých opätkoch.
Doma má okrem iného bohatú zbierku náušníc. „Veľmi rada koníky hladkám a rozprávam sa s nimi, sú veľmi pokojné,“ povedala nám.
Aneta je zo Smižian. Po tom, ako si zajazdila na koňovi, spokojne sa usmievala. Táto školáčka je zatiaľ nováčik, na svet z konského chrbta sa pozerala len druhýkrát.
„Je to úžasné, vôbec som sa nebála, veď kone sú tak pokojné,“ radostne poznamenala Aneta.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
