Život bez elektrickej energie, namiesto televízie pohľad zavčasu ráno na prebúdzajúce sa lesy. Takýto život vedie rodina Tiburáková zo Švedlára (okres Gelnica).
ŠVEDLÁR/NÁLEPKOVO. Hlava rodiny pán Ondrej pracuje ako bača v susednom Nálepkove v miestnej agrofarme.
Ich salaš je rodinného typu, syn aj dcéra sú tu zamestnaní ako juhási. Ako jedni z mála tu ovce doja ručne. Na iných salašoch už túto činnosť robia strojovo.
Tiburákovci majú deväť detí, letné prázdniny trávia takmer všetci aj pri otcovi a súrodencoch. Pri bačovi nechýba jeho manželka, pani Dáša.
Bačovanie, práca s ovcami dnes mladým veľmi nevonia. Nájsť pracovitého, zodpovedného baču a na dôvažok odborníka je dnes pre mnohých šéfov poľnohospodárskych fariem umením.
Pán Ondrej pochádza z dvanástich detí, bačom bol jeho otec, na túto dráhu sa dali spolu traja synovia. Štvrtý brat sa síce tejto profesii vyučil, odišiel však za úplne inou prácou do Čiech.
„Táto práca je rodinná tradícia. Neviem si predstaviť, že by som robil niečo iné. Ráno vstanem okolo pol tretej, rozložím oheň, vypijem kávu, žiadny stres... Nikdy by som nevedel pracovať vo fabrike. Nevydržal by som tam. Tu som slobodný. Svoju prácu si, samozrejme, urobiť musím. Tá nepočká. Ovce sú živé tvory. To nie je, akoby ste hodili v piatok do kúta krompáč a zobrali ho do ruky až v pondelok ráno,“ opisuje O. Tiburák.
Ovce sú ako deti
Na salaši majú spolu 435 oviec, rodine trvá dojenie približne hodinu a pol. „Pozrite sa, ruky mám ako lekár,“ smeje sa pán Ondrej, keď sa ho pýtame, či je to ťažká práca.
Potom však vážne odpovedá, že všetko je hlavne o prístupe k ovciam, ktoré treba vnímať ako živé tvory.
„Ak sa bača a juhási dobre starajú o ovce, sú ako deti. Poznajú vás po hlase, zbytočne sa neplašia,“ tvrdí tento bača. Nepriateľom je však pre nich vlk. Vlani sa zahryzol do jednej z oviec, odohnali ho však. Vlk je vraj plachý.
V rodinnej tradícií pokračuje 20-ročný syn a 19-ročná dcéra. Tá, hoci je žena, vykonáva náročnú mužskú prácu. Rozhovor aj fotenie však odmietla. Podľa rodičov je veľmi introvertná.
„Mala byť pôvodne ekonómkou, školu však nechala. Nevieme, či bude túto prácu robiť stále alebo sa rozhodne ináč. Hlavne, že je šťastná,“ povedala nám matka mladej juhásky.
Tá pri pasení oviec prejde peši denne priemerne päť kilometrov, pri práci vraj veľa číta knihy a počúva hudbu.
Syr nesmie vŕzgať
Zložitou procedúrou je výroba syra. Dobrý syr vraj nesmie vŕzgať medzi zubami.
Pán Ondrej nám ukazuje zariadenia, biely plášť a dezinfekčné prostriedky. Všetko musí pri výrobe syra bezchybne čisté.
Tiburákovci od apríla do novembra žijú hlavne v lese pri ovciach, medzi ľudí zídu, iba keď potrebujú nakúpiť či niečo vybaviť.
„Vyhovuje nám to takto. Prídu sem ľudia kúpiť syr, poklebetíme s nimi veľmi radi. Máme tu tranzistor, vieme, čo sa deje vo svete, čo je nové. Raz do mesiaca idem do mesta, v miestnom supermarkete nakúpim potraviny pre celú rodinu,“ opisuje pani Dáša.
A nákupy sú to veru poriadne, napríklad 15 fliaš oleja či 30 kíl múky alebo 20 kíl cukru.
Zanietení
Ako nám povedal Jozef Ovšaník zo Slovenskej poľnohospodárskej a potravinárskej komory, tradičných salašov na Slovensku ubúda.
„Takých, kde sa vyrába aj syr, je veľmi málo. Poväčšine sa mlieko zváža a spracúva v konkrétnej prevádzke,“ povedal J. Ovšaník. Tradičné ovčiarstvo je tiež u nás na ústupe.
Za socializmu sa vraj hovorilo, že za bačov išli muži, ktorí sa nevedeli uplatniť inde.
„Dnes to už neplatí. Poväčšine ako bačovia pracujú ľudia, ktorí sú pre túto prácu zanietení alebo ide o rodinné podnikanie,“ vysvetlil tento odborník.
Bohužiaľ, vraj na Slovensku sa z tejto činnosti nedá rýchlo zbohatnúť.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
