V období najväčšieho rozmachu mesta i fabriky prijalo vedenie továrne do svojich služieb kapelníka Mateja Hoppenthála. Tento skvelý muzikant hneď po príchode do mesta založil spevokol aj dychovú hudbu. Obe telesá si v tomto roku pripomínajú storočnicu.
KROMPACHY. Dychovka i spevokol prežili ťažké obdobie dvoch svetových vojen i svetovú hospodársku krízu. Väčšinu v súboroch tvorili robotníci z továrne.
Istý čas dychovka pôsobila pod krídlami dobrovoľného hasičského zboru. V čase vzniku krompašských závodov na meď dychovkári pôsobili ako továrenská hudba.
Po oslobodení mesta v roku 1945 sa v meste konalo aj deväť tanečných zábav, na ktorých hrala dychovka. Od 50. rokov krompašská dychovka účinkovala na podujatiach všetkých závodov v meste – SEZ, Kovohuty, Elektrárne Krompachy. Tradičnými boli oslavy 1. mája i rôzne mestské oslavy.
Neskôr vznikli dva dychové súbory závodu Kovohuty s dirigentom Štefanom Tkáčom a dychovka SEZ-u s dirigentmi Miroslavom Strniskom a Jozefom Baňasom.
Na začiatku 60. rokov sa obidva súbory spojili pod taktovkou Jozefa Řeháka. Od roku 1964 sa dychovka stala súčasťou novopostaveného domu kultúry.
Do roku 1983 súbor viedol Juraj Adam, po ktorom dirigentskú taktovku prevzal Ján Lörinc, niekdajší riaditeľ ZUŠ v meste, ktorý jubilujúci súbor doviedol až do storočnice.
Chýba omladina
Lörinc začal v dychovke pôsobiť od roku 1967. Ako absolvent konzervatória hry na dychových nástrojoch sa účinkovaniu v dychovke potešil a teší ho to dodnes, už v úlohe dirigenta.
Dnešné muzikantské zloženie malej dychovky mu úplne vyhovuje. S hrou 20 členov je spokojný a na svojich muzikantov nedá dopustiť.
„Chýba nám omladina. U mladých ľudí nie je taký veľký záujem o hru na dychových nástrojoch. Je to však aj otázka peňazí, keď som začínal, klarinet stál 800 slovenských korún, dnes za neho zaplatíte 600 €. Nečudujem sa rodičom, že dajú deti na zobcovú flautu, ktorá stojí pomerne do 25 €. Uvidíme, ako to bude ďalej. V súčasnom zložení to s chlapmi potiahneme desať, dvadsať rokov. No želal by som si, aby nám to vyšlo oveľa viac,“ dodal dirigent.
Rodinná tradícia
Najdlhšie hrajúcim členom dychovky je Rudolf Čiasnoha. Na klarinet v dychovke hráva od roku 1960, ale keď je potrebné, zastúpi aj saxofonistu či hráča na bicie. Hrať prestal iba na dva roky, keď nastúpil základnú vojenskú službu. Odvtedy je dychovke verný už 52 rokov.
Čiasnoha je hudobníkom telom aj dušou, keďže istý čas popri dychovke hrával aj modernú muziku.
„Zdravé jadro v dychovke ostalo. Pre mňa je dychovka život, partia skvelých chlapov a želám si, aby nám to vydržalo ďalších 100 rokov,“ vyznal sa hudobník.
Storočnicu oslávili aj najmladší hudobníci František Oravec (23), ktorý hráva v dychovke už 10 rokov a Veronika Stanová (18), ktorá do súboru prišla pred viac ako rokom.
„V dychovke hrával môj dedko, otec a rada by som v tom pokračovala aj ja. Aby tá rodinná tradícia mnou nezanikla. Pre mňa je to radosť a zábava a vždy som v dychovke hrávať aj chcela,“ zdôraznila mladá flautistka.
František zažil s ostatnými hudobníkmi veľa zábavy, získal veľa skúseností. To, že si súbor pripomína storočnicu teší aj jeho.
„Naša dychovka je jednou z mála na Slovensku, ktorá má 100 rokov. Želal by som si, aby tých mladých hudobníkov bolo čím viac. A tých 100 rokov nebolo konečnou stanicou,“ dodal.
„Aby dychovkári hrali stále pre radosť a zo srdca ešte dlhé, dlhé roky, lebo len hudba, ktorá vychádza zo srdca bude ľuďom robiť radosť,“ doplnila najmladšia a jediná členka dychovky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
