Príbeh Artura a Sáry možno navodí myšlienku, že dobro zvykne zvíťaziť nad zlom. Artur a Sára sú psy, ktoré sa ich pôvodní majitelia rozhodli krutým spôsobom vydať smrti. Dnes je všetko ináč, obidva psy žijú v rodine Tokárovcov v Levoči.
LEVOČA. Mať život pod psa. Tak toto v prípade Artura a Sáry určite neplatí. Zo strany ich majiteľov sa im dostáva dokonalej starostlivosti.
Artur má štyri roky a dodnes sa na ňom prejavujú syndrómy týrania. Keby nádherný nemecký ovčiak vedel rozprávať, možno by rozum ostal stáť na ľudskou krutosťou. Sára je dvojročný kríženec a tiež si prežila svoje.
„Bol som pri Podbanskom v lese s kamarátom na hubách. Zrazu sme zbadali úbohé šteňa priviazané o strom. Veľká hlava, malé telo. Pes už umieral. Kamarát ako skúsený chovateľ tvrdil, že sú to jeho posledné chvíle, radil, aby sme ho tam nechali v pokoji zomrieť. Na odchode som však zrazu počul tiché zaskučanie. Keď som sa otočil, pes sa snažil zdvihnúť na predné labky, z trávy mu trčala len hlava. Nedalo mi to, vrátil som sa a hodinu som ho niesol na rukách do auta,“ opisuje Levočan Emil Tokár.
Dovtedy nikdy nemal skúsenosti s chovom psov ani iných zvierat. Ani poriadne nevedel, čo sú to psie granuly.
Ušli sa mu výčitky
Podobne bola na tom jeho rodina. Keď doniesol psa domov, vypočul si od dcéry a manželky rad výčitiek. Pes im zablšil celé auto, na dôvažok nemali doma podmienky na chov štvornohého miláčika. Tokárovci žijú v dome v centre mesta s maličkým dvorom.
Nakoniec sa dohodli, že psa dostanú z najhoršieho a niekomu ho darujú. Všetko však napokon dopadlo úplne ináč. Nasledovalo vyšetrenie u zverolekára, ktorý odhadol, že Artur má asi dva mesiace a v lese naozaj mlel z posledného. Bol dehydrovaný, o strom bol priviazaný štyri až päť dní. Pôvodní majitelia s ním zrejme zaobchádzali kruto, pretože labky mal skrvavené.
Niekoľko týždňov mal problém s chôdzou, opieral sa zadnou časťou tela o múr, aby dokázal chodiť. Celý život musí užívať na kĺby lieky, za ktoré majitelia mesačne platia sumu 30 eur.
Okrem toho má trávacie ťažkosti zrejme z hladovania, jedálny lístok mu musia tvoriť veľmi uvážene. Artura domáci spočiatku kŕmili hlavne hovädzím vývarom, aby zosilnel.
Nevedeli, či je to pes, mačka alebo ježko
Sára pribudla do domácnosti Tokárovcov podobným spôsobom.
„Manželka bola s Arturom na prechádzke okolo hradieb. Vonku poriadne pršalo. Zrazu počula pišťanie, aj Artur si všimol cudzieho tvora a pobehoval okolo neho. Manželka to úbohé stvorenie doniesla zabalené v šáli domov. Bolo celé mokré, naozaj sme ani nevedeli, či je to pes, mačka alebo ježko,“ opisuje E. Tokár.
Psík vážil štyristo gramov, bol ešte slepý, určite mal byť ešte pri svojej matke.
Nasledoval telefonát veterinárke. Tá im tvrdila, že zo psa nebude nič, aby neplytvali energiou a nechali ho pokojne uhynúť.
Tokárovci však kúpili sunar a začala sa niekoľkotýždňová nepretržitá starostlivosť o Sáru.
„Kŕmili sme ju pomocou striekačky, neskôr sme do sunaru pridávali rozmočené mixované granuly. Tú chuť do života a jedla, akú mala Sára, nás ohromne prekvapovala,“ vysvetľuje pán Emil.
Nakoniec sa aj Sára stala trvalým členom domácnosti rodiny Tokárovcov.
Psy ako živé hodinky
„Celé dni sú s nami, všade ich brávame. Cestujú s nami aj do Čiech, keď ideme k príbuzným,“ dodáva E. Tokár.
V dome, kde bývajú, majú aj firmu. Psy oddychujú v kancelárii, trikrát denne za každého počasia absolvujú so svojimi pánmi viac ako hodinovú prechádzku.
Tokárovci by privítali v Levoči koše na exkrementy aj vrecúška. Tie si musia vozievať z Čiech.
„Naše psy sú ako živé hodinky. Presne v stanovený čas sa spoločne pred nás postavia, pretože vedia, že pôjdu von. A ani nehovorím o tom, ako prospeje pohyb nám,“ s úsmevom tvrdí domáci pán.
Krásny a bojazlivý Artur
Keďže so psami nemal žiadne skúsenosti, s tými svojimi začal chodievať na cvičisko. Výcvik však neberú smrteľne vážne. „Psy sú ako ľudia, raz sa im chce, raz nie. Tak ich k ničomu nenútim,“ hovorí o svojom spôsobe výchovy pán Emil.
Dnes sú Artur aj Sára zohraná dvojica. Sára je temperamentnejšia a snaží sa vraj dostať Artura pod papuču. Niekedy, keď nepočúva svojho pána, Sára ho napomenie uhryznutím do krku.
Obaja sú žiarliví, neznesú, ak ich páni venujú pozornosť cudzím psom. Podobne ak pán Emil náhodou príliš dlho hladí Artura, Sára sa snaží na seba upozorniť, že je tu aj ona.
Bohužiaľ, hoci je Artur nádherný, priam výstavný pes, stále má následky z týrania.
„Je trocha bojazlivejší ako Sára. Stačí, keď sa v izbe oháňam mucholapkou, a už má strach. Ale inak je to veľmi múdry a rozumný pes,“ uzatvára pán Tokár rozprávanie o psích členoch ich rodiny, ku ktorým prišli atypickým spôsobom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
