Naposledy sa na veľkú cestu podujala do juhovýchodnej Ázie. Sympatická Staroľubovnianka sa o svoje dojmy a skúsenosti podelila aj s nami.
STARÁ ĽUBOVŇA. Cestovať a spoznávať je podľa Moniky nenahraditeľná investícia. Bádať exotickú prírodu, vidieť cudzích ľudí, ale tiež vnímať chudobu je pre bežného našinca na míle vzdialené.
Aj to všetko mohla zažiť Staroľubovnianka na cestách vo Vietname, Kambodži, Laose, Thajsku a Indii.
„Už po strednej i počas vysokej som nepremeškala jedinú šancu na cestovanie. Vtedy peňazí nebolo, ale bola odvaha. S kamarátkou sme odkladali celé výplaty a odišli s cestovkou na Blízky východ do Sýrie a Jordánska. Neskôr sme precestovali západnú Európu, väčšinou autostopom. Neuveriteľná skúsenosť. Tá ma asi najviac formovala,“ zhrnula svoje cestovateľské začiatky Monika Smreková.
Na Západe prešla rôznymi zamestnaniami. Napríklad v Londýne učila na škole pre autistické deti.
Starosta nechápal, prečo jazdia bohaté na bicykli
Moniku očarila obrovská krajina India. Nazvala ju svojou srdcovkou. Podľa nej je plná farieb, exotických vôní, ale aj paradoxov. Priťahoval ju najmä jej budhistický sever – Ladakh.
„V podstate mne sa páči všade, každá krajina je niečím špecifická. Vietnam má neuveriteľne rozmanitú prírodu a historické pamiatky. Od hôr zarastených džungľou, cez piesočné duny, záliv s exotickými krasovými skalami, ryžové políčka po širokánsku deltu Mekongu. V Kambodži si zas okamžite nájdete kamarátov, ľudia vás chcú spoznať a rozprávať sa s vami. Na jednej cyklotúre sme sa v miestnej krčme zoznámili so starostom. Ten sa nás povypytoval, čo robíme a koľko zarábame. Nevedel pochopiť, prečo jazdíme na bicykloch, keď sme také bohaté. Pobavilo ma to. V Laose je všetko trikrát pomalšie. Ľudia si totálni kľuďasi. Cesty rozbité. Príroda ako v nebi. Thajsko bolo milým prekvapením. Tam to všetko funguje ako v Európe, je to taký oddych. Jedlo vynikajúce a takmer zadarmo. Ľudia milí a takmer všetci vedia po anglicky. Mohli by sme sa od nich učiť, hlavne, čo sa týka služieb. A India? O Indii sa nedá písať. Indiu treba zažiť,“ opísala navštívené krajiny.
Z jednej krajiny do druhej sa Monika s kamarátkou Evou neponáhľali. „Keď sa nám niekde páčilo, ostali sme dlhšie. Nikdy sme sa však neponáhľali. Všade sme ostali minimálne týždeň. Pri dlhom cestovaní je dôležité i oddýchnuť si. Inak sa uštvete,“ povedala cestovateľka.
Zážitky: Prevrátený raft a 10 dní v budhistickom kláštore
Na dlhých cestách prichádzali aj vzrušujúce zážitky. Bolo ich množstvo. Monika sa nám zmienila aspoň o dvoch nezabudnuteľných.
„Na Gange sa nám prevrátil raft a všetci sme skončili v rozbúrenej pereji. Bol to teda riadny adrenalín. Odmietli sme ďalej pokračovať a späť sme šľapali pešo a naboso. Šľapky nám totiž odniesla voda. Silným zážitkom bolo aj desať dní strávených s budhistickými mníchmi v chráme v Thajsku, kde sme sa učili meditáciu Vipasana. Jednou z podmienok takéhoto pobytu bolo aj to, že po dvanástej na obed sa už nejedlo. Keď meditujete, veľa energie vám netreba, tak ani veľa jedla,“ prezradila.
Nebála sa, ľudia boli dobrí
Ľudia doma sa Moniky často pýtali, či sa nebála cestovať. Jej odpoveď bola jednoznačná – nie.
V cudzine najviac spala a jedla. Páčilo sa jej, že môže byť pánom svojho času. Miestni v juhovýchodnej Ázii ich s kamarátkou nevnímali ako Slovensky, či Európanky, ale ako západniarky – westerners.
„Zistila som, že ľudia sú dobrí a že vám chcú pomôcť a nie vám ublížiť. V jednom kuse sme bombardovaní negatívnymi správami, nehodami a tragédiami druhých. To nám podsúva názor, že svet a ľudia sú zlí. Asi preto, aby sme sa báli. Ľudia, ktorí sa boja, ľahšie sa ovládajú,“ skonštatovala.
Momentálne sa Monika usádza doma. Vyštudovaná učiteľka zatiaľ ďalšie cesty neplánuje. „Ale svet je veľký a sú krajiny, ktoré mi rezonujú viac ako iné. Taký Madagaskar či Gruzínsko. Ak budem chcieť, určite sa tam dostanem. Stačí si len zaželať. Ako vraví Coelho: a celý vesmír vám začne pomáhať, aby sa vám vaše želanie vyplnilo,“ poznamenala.
Vyznanie
Ak chceš milovať vlasť, cestuj
„Pre mňa cestovanie znamená najlepšie investované peniaze. Je to liek na moju neutíchajúcu túžbu po poznaní. Raz niekto povedal: Ak sa chceš naučiť milovať svoju vlasť, cestuj do cudzích krajín. Čím viac cestujem, tým viac si vážim, kto som a odkiaľ pochádzam,“ povedala Monika Smreková, Staroľubovnianka, ktorá však tvrdí, že v cudzine by nežila.
Jej ostatná veľká cesta prechádzala Vietnamom, Kambodžou, Laosom, Thajskom a Indiou.
rin
Skúsenosť
Žijeme v blahobyte
Monika v navštívených krajinách zažila aj chudobu. Podľa nej tam majú ľudia menej ako my.
„A predsa, nemala som pocit, že sú chudobní. Majú dom, kde bývajú. Pole, malý obchodík, kde pracujú. Žijú, dýchajú, pracujú, radujú sa. Veľa sme sa na túto tému s kamarátkou Evou rozprávali a zhodli sme sa na tom, že ak sme niekde videli skutočnú chudobu, tak to bolo v mestách. Mestská chudoba v Indii je to najhoršie, čo som videla. Trhá to srdce,“ vyznala sa.
Želala by si, aby všetci ľudia cestovali. Jedni na východ, druhí na západ. Pre poznanie a uvedomenie.
„Aby sme si uvedomili, aké šťastie máme, že žijeme v takom blahobyte. Mať pitnú vodu z vodovodu, zdravotnícku starostlivosť a vzdelanie zadarmo, cítiť sa bezpečne, žiť v mieri. Mať doma telku, počítač a internet. Takým vymoženostiam sa teší len desať percent ľudí na tejto planéte. Myslím, že si to tu plne neuvedomujeme,“ skonštatovala cestovateľka.
rin
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
