Dva roky prestavby zmenili chatu na nepoznanie.
VYSOKÉ TATRY. Sú dve hodiny popoludní, keď vyrážame zo Štrbského plesa do nášho cieľa - novej Chaty pod Rysmi. Dosť neskoro na začiatok túry, ale keďže sme si rezervovali ubytovanie vopred, nemusíme byť v strese.
Kocháme sa tatranskými končiarmi a stúpanie po červenej trase si spočiatku užívame. Na rázcestí pri Popradskom plese nachádzame odkaz chatára spod Rysov: odloženú tašku s cibuľou a kartóny minerálok.
Ak by sme ich zobrali hore, slávny chatár Viktor Beránek nám dá pochvalu a čaj.
Bohužiaľ je náš rešpekt pred stúpaním s nákladom väčší ako odhodlanie pomôcť. Šliapanie hore zatiaľ nie je žiadna mimoriadna námaha, ale i tak sa už medzi sebou prestávame rozprávať.
Šetríme dychom. Len pozeráme k obzoru a hádame, kde by asi nová chata pod Rysmi mohla byť.
Od Žabieho plesa je stúpanie ťažšie. Na skalách pribúdajú reťaze a chata je stále v nedohľadne. Po chvíľke začíname šípiť, že sme na správnom mieste. Na tabuli nás víta Slobodné kráľovstvo Rysy. Už len pár metrov a vidíme aj legendárnu chatu.
Cesta na Rysy nad Dolinou Žabích plies. FOTO K ČLÁNKU: SME - VLADIMÍR ŠIMÍČEK
Drevo aj plech
Sme tu prvýkrát, ale aj z fotiek je nám jasné, že nová chata je iná než tá, čo tu stála takmer sedem desaťročí až do roku 2000, keď ju zničila lavína.
Namiesto kamenných stien je plech, hoci typické červené okenice ostali. Prekvapujú nás rozmery - na fotografiách pôsobí väčším dojmom než naživo.
Zvnútra je obložená drevom, pec uprostred spoločenskej miestnosti navodzuje domácu rodinnú atmosféru. Spoza kuchynského okienka nás víta usmiaty chatár Viktor Beránek. Po pár minútach sa cítime dobre. A nie je to len eufóriou, ktorú prežívame z výstupu.
Čas tu beží veľmi rýchlo. Zrazu je desať hodín večer a petrolejové lampy na stoloch sa zhasínajú.
Nocľažníci dopíjajú posledné pivá a čaje a chystajú sa do nocľahárne na poschodí. Postele sú pre devätnástich a je plno. Niektorí si ustelú na matracoch na zemi. Čeština, poľština, nemčina a slovenčina utíchajú.
Krátko po šiestej ráno už počuť prvé šramotenie. Brigádnici, ktorí pomáhajú chatárovi, začínajú vstávať. Od pol siedmej podávajú raňajky. Sú deviati a všetci majú čo robiť. Dva dni pracujú a potom si doprajú deň voľna.
Keď je pekne, príde na chatu 500 až 700 turistov, čo je vyčerpávajúce. Napriek tomu by brigádu na chate nevymenili za nič iné. Čo ich láka na práci pod končiarmi Rysov? „Sú to hory,“ odpovedajú zhodne Tatranci i študentka z Bratislavy.
Práca na chate má svoje špecifiká, ale aj čaro.
Dobrovoľne
Brigádnici majú na starosti všetky práce na chate. Varia, upratujú aj nosia náklad. Pre chatára je to veľká pomoc, pretože transport tovaru je drahší než tovar samotný.
Vďaka brigádnikom a dobrovoľníkom je sortiment chaty pestrejší. V bežnej ponuke sú bryndzové halušky, guláš, kapustová polievka, ale aj buchty na pare.
„Je to aj výchovný moment. Ľudia si uvedomia, že všetko si kúpiť nemôžu. Tu na chate je vplyv peňazí dosť obmedzený,“ hovorí chatár.
Bez dobrovoľníkov by sme sa nenajedli a vlastne by sme tu ani neboli. Aj vďaka nim totiž stojí nová chata. Hoci väčšinu materiálu priniesol na horu vrtuľník, šamotové tehly na novú pec vynosili na chrbtoch dobrovoľníci.
„Chata pod Rysmi vždy stála a padala na nadšení ľudí,“ hovorí Beránek.
O osude starej chaty rozhodla ničivá lavína v zime v roku 2000. Úplne zmietla nocľaháreň na hornom poschodí.
A práve v tom čase padlo aj definitívne rozhodnutie majiteľov, ktorými je Klub slovenských turistov (KST) a Slovenský horolezecký spolok James, že chatu treba prestavať.
„Začať a dohodnúť sa s klubom turistov bolo to najťažšie na celom projekte,“ priznáva dnes šéf Jamesu Igor Koller.
Všetkým „odborníkom“ z internetu, ktorí kritizujú nový vzhľad chaty, odkazuje, aby sa išli pozrieť do Álp.
Nie na chaty na zelených lúkach, ktoré pripomínajú „rozprávkové búdky“, ale na tie, ktoré stoja aspoň tak vysoko ako Chata pod Rysmi.
Čaro života na chate objektívom Vladimíra Šimíčka
Pozrite si fotogalériu >>
Pred kolaudáciou
Krátko pred kolaudáciou, ktorú chcú stihnúť do konca októbra, Koller presvedčivo vyhlasuje, že takú lavínu, aká padla v roku 2000, by si nová chata už ani nevšimla.
Diskusie o tom, či nemala stáť na novom, vyššom mieste, už teraz nemajú význam. Bolo by to pri hroziacich lavínach asi bezpečnejšie, ale zákon v tomto prípade nepustil. Pozemky patria štátu a stavať na nich nebolo možné.
„Je to absurdita, pretože štát síce dá financie na to, aby sa to urobilo čo najlepšie, ale zároveň to zákon neumožní,“ hovorí Koller.
Naráža na štátnu dotáciu vyše 250-tisíc eur, ktorú na stavbu chaty spolky dostali. Práve tieto peniaze boli aj dôvodom, prečo James a KST nemali čas dlhšie špekulovať, kde bude chata stáť. Do roku 2011 ju museli vyčerpať, a tak v júni 2010 bol najvyšší čas odovzdať stavenisko stavbárom.
„Bola to pre nás výzva. Chata je naša srdcovka,“ hovorí šéf stavebnej firmy Stavunion Ján Jankura.
Jeho chlapi museli často stavať v treskúcej zime. Alebo tri hodiny šliapali hore, kde sa potom nestavalo, pretože vrtuľník nemohol vzlietnuť a priviezť materiál.
Napriek tomu všetkému Jankura hovorí, že ak by sa mal do súťaže o staviteľa prihlásiť opäť, bez zaváhania by to urobil. „Bola to úplne iná práca stavať takto vysoko v horách,“ dodal.
Chata je učupená vo výške 2 250 metrov v Dolinke pod Váhou.
Dobrovoľné financovanie
KST a James pôvodne počítali, že stavba bude stáť 516-tisíc eur. Nakoniec sa predražila o zhruba 100-tisíc.
Okrem dotácie od štátu sa podarilo obom spolkom získať sponzorské peniaze. Mnohé firmy pomohli darovaním materiálu.
Zapojili sa však aj dobrovoľní darcovia. James napríklad vymyslel špeciálne členské známky. Vyzbieral na nich vyše 10-tisíc eur.
Koller hrdo vyhlasuje, že vďaka dlhoročnému prehľadnému financovaniu môže spolok vyše 130-tisíc eur potrebných na stavbu zaplatiť z vlastného rozpočtu.
Klub turistov je na tom s financiami horšie. Ako väčšinový vlastník sa podieľal na financovaní 60 percentami, čo je necelých 200-tisíc eur.
Časť peňazí mal klub v rezerve ešte z predaja Športkempingu v Tatranskej Lomnici. Ďalšie peniaze chce zohnať odpredajom ďalšieho nepotrebného majetku.
Chýba mu však 66-tisíc eur. „Budeme si musieť zobrať pôžičku,“ hovorí predseda Peter Perhala. Nevidí to však tragicky. Pôjde o krátkodobý úver.
Viac ako peniaze začínajú však oba spolky zaťažovať medializované informácie o snahe bývalého chatára Chaty na Zelenom plese Juraja Gantnera, ktorý navrhol mestu Vysoké Tatry, že preň získa tatranské chaty. Svoje tajuplné know-how nechce prezradiť. Telefón buď nezdvíha, alebo ihneď skladá.
Perhala hovorí o pomste za to, že Gantner pred dvomi rokmi neuspel vo výberovom konaní na nájom chaty. Ponuku Vysokým Tatrám totiž poslal 1. septembra, teda presne dva roky potom, ako zasadla prvýkrát v histórii výberová komisia na výber nových chatárov.
Ako vyzerala Chata pod Rysmi po oprave počas leta
Pozrite si fotogalériu >>
Chata pod Rysmi
najvyššie položená chata vo výške 2250 mnm;
najmladšia chata, postavená v roku 1933;
zažila tri vážne lavíny, najničivejšia bola tá v roku 2000;
prestavba sa začala v sezóne 2010;
kapacita je 19 lôžok, treba si rezervovať vopred;
cena za jednu noc je 15 eur, príplatok za raňajky 4 eurá;
otvorená je len od 15. júna do 31. októbra
Prístup:
Od Štrbského plesa po červenej smerom na Popradské pleso.
Od Popradského plesa po modrej na rozcestník Žabieho plesa, Hincovho plesa.
Od rázcestníka opäť po červenej.
Odhadovaný čas výstupu 3,5 hodiny
Lavína zmietla časti chaty až do doliny
VIKTOR BERÁNEK je pod Rysmi už 35 rokov. Chata je vraj iná len zvonka.
Ako si spomínate na rok 2000, keď ste našli chatu zničenú lavínou?
„Bolo to zvláštne a dodnes si na to dobre pamätám. Mali sme tu mať partiu horolezcov, ktorí stornovali pobyt, čo nám vlastne zachránilo život. Týždeň po nich nadväzovala ďalšia skupina, takže tri dni vopred išli vyniesť prvú zásobu potravín. Keď som spolu s brigádničkou šliapal hore, tak už v dolinke sme videli nejaké dosky a plechy. Nevedeli sme však, že chata je zborená.“
Kedy ste si to uvedomili?
„Až keď sme vyšli pár metrov pod chatu. Pozerám sa, a vidím, že tá chata je nejaká nízka. Vtom som si uvedomil, že celé horné poschodie bolo zrútené. Ako keby ho buldozér tlačil pred sebou. Postele, matrace boli desiatky metrov pod chatou. Sedem hodín sme vynášali hore jedlo. Neostávalo nič iné, len obzrieť škody a zísť dole.“
Čo nasledovalo?
„Bolo treba zniesť trosky dole. Prišli pomôcť stovky ľudí. Minister financií sem prišiel a asi po mesiaci prisľúbil aj pomoc, vďaka ktorej sa mohla postaviť nová chata. Neviem, aký to bol minister, ale ako človek vtedy u mňa stúpol.“
Ako prebiehala rekonštrukcia?
„Najťažší bol asi prvý rok. Chata bola zbúraná a my sme tu zároveň bývali. Pršalo na nás, spali sme tu vo vode, v zime. Bol to celkovo asi najťažší môj rok na tejto chate.“
Nová chata je úplne iná?
„Zvonku určite. Zvnútra podobná.“
Zvykli ste si už na ňu?
„Bez problémov. Som prispôsobivý tvor, teda aspoň teraz si to myslím. I keď pôvodne som si ani ja nebol istý, ako to bude. Niektorí majú výhrady k vonkajšiemu dizajnu. Do týchto podmienok sa to však asi najviac hodí. Okrem toho je tu väčšia hygiena, pohodlie a teplo. Predtým tu bola zima ako v psinci.“
Kedy bude zaťažkávajúca skúška pre chatu?
„Keď napadne veľa snehu a padne naozaj veľká lavína. Myslím si však, že chata by mala odolať.“
Čím je Chata pod Rysmi výnimočná?
„Je to chata z filmov Medená veža a Orlie pierko. Všetko sa tu síce nenatáčalo, ale príbehy sú odtiaľto. Zažila ich vraj nejaká brigádnička, ktorá potom odišla do Bratislavy niekam do divadla, kde začala vykladať, aké hrôzy a radosti tu zažila. Tak vznikol ten scenár. Je to jediná chata otvorená len v lete, čo má jednu obrovskú výhodu oproti iným chatám.“
Akú?
„Tešíme sa tu dvakrát do roka. Ako 31. októbra zavrieme a už nebudem musieť nič robiť. Potom však príde apríl, máj a ja sa teším, ako ju 15. júna znovu otvoríme. Kedy už prídu prví živí tvorovia a začnú vykrikovať, že chcú čaj s rumom alebo herbatu.“
Po stopách Vladimíra Iľjiča
Chata pod Rysmi nie je výnimočná len tým, že je najvyššie položenou tatranskou chatou. Legendou sa stala aj vďaka organizovaným výstupom mládeže na Rysy za komunizmu.
Všetci mladí museli chodievať vtedy po stopách Vladimíra Iľjiča Lenina. Či tam niekedy naozaj bol, netuší ani chatár Viktor Beránek. Červené stopy a odtlačok zadku na kameni, kde údajne ruský revolucionár sedel.
Výstupy sa organizujú stále, ale už nebývajú také masové. Každoročne prvý augustový víkend príde asi sto alebo dvesto ľudí. Na Rysy nestúpajú preto, aby si zlepšili kádrový profil. Sú to nadšenci a milovníci hôr.
Na Lenina kedysi spomínala hore na Rysoch aj pamätná tabuľa. Bolo ich vraj viac, naposledy päťcípy kvet, uprostred ktorého bola hlava revolucionára. Bol z veľmi kvalitného materiálu.
„Ten ani lúčavka kráľovská nezničí,“ chválil sa chatárovi autor kvetu. A to sa aj potvrdilo.
Pred jedným z každoročných výstupov, na ktoré chodieval aj predseda vlády, totiž neznámi poľskí turisti vyďobali názov silnejúceho odborového hnutia Solidarita a Leninovi prirobili rohy. Doska sa nedala už zniesť dolu. „Lúčavka nemohla vyžrať rohy,“ smeje sa Beránek.
Komunistickí pohlavári si však riešenie našli. Dosku obhádzali kvetmi tak, že Leninovi trčal len nos.
Vyšetrovanie nikdy neodhalilo páchateľov, i keď vtedajší strážcovia zákona boli presvedčení, že chatár musel počuť ťukanie z Rysov a vedieť, kto to urobil.
Práve vďaka organizovaným výstupom na Rysy pravidelne zavítal na chatu aj vtedajší veliteľ štátnej hranice. Bol to generál, ktorý sa rozhodol darovať Beránkovi čapicu aj bundokošeľu.
Mal si ich vždy obliecť v deň výstupu. „Musel som ho v tom vítať, čo som aj na ďalší rok urobil. Nemal som však k tomu oficiálne nohavice,“ spomína Beránek.
Problém vyriešil pomocou trenírok, na ktorých bolo napísané USA a Adidas. V novom šate vítal generalitu. „To ste mali vidieť tváre tých eštebákov,“ smeje sa. Vďaka tomu však dostal aj nohavice a má tak v skrini odložený celý generálsky mundúr.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
