Ľudí vyhnala z Oľša ortuť, s vysťahovaním sa nezmierili

V osade Oľšo dnes stoja len tri domy, dva z nich sú ešte obývané. Ľudí vyhnala z domovov ortuťovňa.

V osade Oľšo dnes stoja len tri domy, dva z nich sú obývané. Ľudí vyhnala z domovov ortuťovňa. Bývalí obyvatelia aj po vyše tridsiatich rokoch od núteného vysťahovania pociťujú krivdu. S odchodom sa nikdy nevyrovnali.

MARKUŠOVCE. Osada Oľšo patrí pod Markušovce (okres Spišská Nová Ves). Jej rozvoj zastavilo vybudovanie ortuťovne a aglomerácie na spracovanie rúd v bývalom národnom podniku Železorudné bane v roku 1970.

Po necelých desiatich rokoch fungovania prevádzok bolo rozhodnuté, že spracovanie železných rúd v ortuťovni má nepriaznivý vplyv na zdravie obyvateľov. Osada mala zaniknúť.

„To bola najväčšia chyba, ktorú niekto tam hore vymyslel. Nikomu z tunajších sa to nepáčilo, ale nedali nám na výber. Odkúpili od nás domy a pozemky a ponúkli ubytovanie inde,“ spomína dnes 69-ročný Ladislav Šteiner, ktorý sa v Oľše narodil.

Nikdy sa s tým nezmieril a považuje to za krivdu. „Chceli nám ušetriť zdravie, ale mnohým ho násilným sťahovaním poškodili,“ myslí si.

S rodinou sa odsťahoval do novopostaveného domu v Markušovciach spolu s ďalšími. Niektorí začali nový život v susedných Rudňanoch, ďalší v Spišskej Novej Vsi.

Stavebná uzávera

V Oľše vyhlásili stavebnú uzáveru a naplánovali sťahovanie po etapách.

„Ťažko sa mi odchádzalo, išiel som medzi poslednými. Tri rodiny sa dokonca odmietli odsťahovať a ich majitelia sa dožili pekného veku. Dodnes tu po nich ostali domy, dva z nich sú obývané,“ vysvetľuje L. Šteiner.

Väzba k rodnej hrude ho nikdy neopustila. „Býval tu obchod, ihrisko, kde sme sa večer stretávali. Boli a sú tu iné medziľudské vzťahy, prevláda pokojná atmosféra. Je to moja srdcovka, nikde inde nie je taký krásny kraj,“ hovorí s nostalgiou rodák.

Pred pár rokmi sa mu podarilo odkúpiť otcov pozemok, na ktorom záhradníči. „Ej, keby som bol mladší, postavil by som si tu dom,“ dodáva.

Zapustené korene

Miroslav Šteiner tvrdí, že z rodičovského domu vlastne ani neodišiel.

„Postavil som dom v Spišskej Novej Vsi. Chodil som sem navštevovať našich, ktorí tu ostali. Nevedeli si predstaviť, že by svoje staré korene mali zapustiť niekde inde. Po pár rokoch som sa sem vrátil. Tie korene tu mám zapustené aj ja,“ usmieva sa M. Šteiner.

Po malebnej rozvíjajúcej sa dedinke zo 70. rokov minulého storočia ostali tri domy.

V dvoch z nich žijú ďalšie generácie, tretí už zarastá trávou rovnako ako kamene po bývalých chalupách.

Miestni sa starajú o starý oľšanský cintorín, ukrytý pod lesom. Sú na ňom pochovaní ich rodinní príbuzní a známi.