Vysťahovanie z Oľša sa navždy podpísalo na jeho obyvateľoch

Rozhodnutie o vysťahovaní, ktoré dostalo 51 rodín osady v Oľšu, patriaceho pod Markušovce, navždy zmenilo osudy ľudí.

Rodáci aj po vyše 30-tich rokoch pociťujú krivdu, že museli odísť zo svojich domovov.

MARKUŠOVCE. Rozhodnutím Okresného národného výboru v Spišskej Novej Vsi bolo 1. decembra 1977 nariadené odstránenie stavieb osady Oľšo.

Z dôvodu zdravotných nedostatkov sa toto rozhodnutie vzťahovalo na 51 rodinných domov, predajňu potravín, hospodárske a iné drobné stavby. Ako stálo v rozhodnutí, tam, kde to bude možné, sa k odstráneniu stavieb prikročí ihneď, v ostatných prípadoch sa odstránenie vykoná postupne do 31. decembra 1983.

Hodnotenie hygienika

Podľa hodnotenia okresného hygienika, objektívnymi meraniami škodlivín v prostredí Oľšo sa zistilo, že životné prostredie v tejto osade je nadmerne znečisťované prachom, ortuťou, arzénom, kysličníkom síry a ďalšími škodlivinami.

Nálezy prašného odpadu za roky 1970 – 1973 boli takmer dvojnásobne vyššie ako pripúšťajú hygienické predpisy pre obytné prostredie. V jednotlivých mesiacoch boli zistené až 4-násobne vyššie hodnoty.

Preto okresný hygienik navrhol pásmo hygienickej ochrany okolo Nového priemyselného závodu v Rudňanoch.

Komisionálne rokovanie na ONV spresnilo postup pri asanácii v pásme hygienickej ochrany a stanovilo zásady náhradnej bytovej výstavby. Obyvateľom Oľša boli navrhnuté obce Markušovce, Matejovce, Rudňany, či Spišská Nová Ves.

Fatálne rozhodnutie

Osudové rozhodnutie sa podpísalo na životoch tunajších obyvateľov. Mnoho z nich si nedokázalo predstaviť nový život v inom prostredí. Aj po vyše troch desiatkach rokov sa vracajú na miesta, ktoré im navždy prirástli k srdcu.

V osade Oľšo sa narodil dnes 69-ročný Ladislav Šteiner. Tu vyrástol, oženil sa a v roku 1966 postavil spolu s bratom rodinný dvojdom. Ten susedil z jednej strany s rodičovským, z druhej strany bývali starí rodičia.

„Informáciu, že budeme musieť odísť, som bral veľmi ťažko. S týmto krajom som sa zžil, tu som sa cítil doma, medzi svojimi,“ ťažko sa derú slová L. Šteinerovi. So svojou rodinou sa presťahoval do Markušoviec, kde si postavil ďalší dom.

„Netvrdím, že sa tam žije zle, ale srdce ma vždy ťahalo do týchto končín. Nosil som v sebe presvedčenie, že kým budem žiť, vždy sa sem budem vracať,“ dodáva rodák, ktorý odtiaľ odchádzal medzi poslednými.

Pamätníky

Obyvatelia Oľša nedostali žiadne odškodné. Vyplatili ich za parcely, ktoré vlastnili. Meter štvorcový nezastavaného pozemku stál 40 halierov, stavebný 60 halierov.

Príbytky a hospodárske budovy postupne búrali. Akoby zázrakom ostali dodnes stáť tri domy ako pamätníky, pripomínajúce niekdajšie Oľšo. Dva z nich sú obývané.

Miroslav Šteiner býva v jednom z nich. „Bol to rodičovský dom, prežil som tu svoje detstvo aj mladosť. Rodičia sa odtiaľ nikdy neodsťahovali. Nevedeli sa rozlúčiť so svojím domom, v ktorom sa cítili spokojne. Našťastie ich nikto odtiaľ násilím nevysťahoval,“ vysvetľuje spokojný Oľšovian.

Hoci si dom postavil v Spišskej Novej Vsi, nakoniec sa vrátil do týchto končín.

Najväčšia chyba

Po roku 1989 sa začalo s útlmom baníctva, ktoré vyústilo do ukončenia činnosti závodu v Rudňanoch.

„Snažili sme sa získať späť pozemky, ale nepochodili sme. Využil som prvú príležitosť a na dražbe získal otcovu pôdu. Svoju vlastnú sa mi už neskôr pre vysokú cenu vydražiť nepodarilo. Trávim tu veľa času. Pohľad na staré domy alebo oporné piliere z bývalej stodoly mojich starých rodičov mi pripomínajú pekné chvíle, ktoré som tu zažil. Nebyť toľkých krížikov na krku, postavím si chalúpku a dožijem tu,“ vyznáva sa L. Šteiner.

Rozhodnutie, ktoré vykonali o osade bez nich na iných miestach, dodnes považuje za zbytočné. „Bola to najväčšia chyba a krivda, ktorú nám urobili,“ uzatvára.