Tá ju bezpečne prevedie cez všetky prekážky. Cesta im trvá asi pol hodiny. Ingrida na Zoju nedá dopustiť. Tvrdí, že vďaka nej vedie plnohodnotnejší život. Zoja je vodiaci pes plemena labrador.
LEVOČA. Levoča je mesto, v ktorom žije veľa nevidiacich. Nachádzajú sa tu totiž vzdelávacie inštitúcie pre takto postihnutých ľudí. Vodiacich psov však majú len tri rodiny.
Ingrida sa ako nevidiaca už narodila. Jej diagnóza znie – poškodené očné nervy. Napriek tomu vyštudovala vysokú školu, odbor slovenský a anglický jazyk.
Dnes pracuje v Slovenskej knižnici pre nevidiacich Mateja Hrebendu v Levoči. Táto inštitúcia vydáva aj vlastné tituly pre nevidiacich, 28-ročná Ingrida tu pôsobí ako korektorka.
Takmer každú minútu v živote je pri nej aj Zoja. V kancelárii má vyčlenený priestor. Ingrida si pochvaľuje svojich milých kolegov, ktorí počas 8-hodinovej pracovnej doby ochotne vybehnú so Zojou aj vonku, aby sa vyvenčila a urobila si menšiu prechádzku.
Pomoc, ale aj povinnosti
„Vždy som mala veľmi pozitívny vzťah ku zvieratkám. Túžila som po vodiacom psovi, rozhodla som sa však kvôli stabilnému prostrediu zaobstarať si ho, až keď doštudujem na vysokej škole,“ začína rozprávať, ako sa k nej dostala 4-ročná Zoja.
Jeden rok bola Zoja na takzvanom výcvikovom pobyte. Psa dostala Ingrida od organizácie Pes človeku. Hoci cvičia rôzne plemená, ktoré pomáhajú ľuďom, ona si vybrala práve labradora. „Sú to veľmi priateľské psy,“ poznamenala.
V Levoči je takýchto psov málo. „Vodiaci pes nám síce veľmi pomáha, na druhej strane je to aj zodpovednosť. Ak má niekto psa, musí zvažovať cestovanie, dovolenku k moru a podobne,“ hovorí Ingrida.
Pes neurobí všetko za človeka
So Zojou sú už nerozlučná dvojica, Ingrida však upozorňuje, že vodiaci pes nemá v sebe navigačný systém a neurobí všetko za človeka.
„Skôr naopak, ja som tá, ktorá velí a rozhoduje. Ak by som sa náhodou v teréne stratila, pes čaká na povely, čo ďalej. Ak som v známom prostredí a idem rýchlo, sebaisto, aj Zoja sa tak správa,“ opisuje Ingrida.
Zoja zašteká pred každou prekážkou, napríklad jamou. Ingrida si ešte za pomoci signalizačnej paličky overí, o čo presne ide a potom dá psovi povel typu vpravo a vľavo.
Zoja má aj špeciálne popruhy. Ak im prídu do cesty schody, na ten prvý Zoja vyloží obe labky a čaká. Ingrida už podľa polohy psieho tela a za pomoci postroja cíti, že je pred nimi vyvýšenina.
Koniec zábavy, pracuje sa...
Hovorí sa, že sme len ľudia a robíme chyby. Možno to platí aj v prípade psov. Aj Zoja má vraj svoje neduhy.
„Je veľmi pažravá. Napríklad, raz sme boli vonku, hrali sme sa s loptou. Okolo išla mamička s asi jednoročným dieťaťom, ktoré malo v rúčke rožok. Zoja pokojne k nemu prišla, rožok si zobrala a zjedla,“ s úsmevom opísala Ingrida.
Ak sa niekto veľmi priateľsky Ingride pozdraví, Zoja už podľa intonácie hlasu vie, že ide o blízkeho človeka, priateľa. Veľmi rada mu vraj potom strčí ňufák do tašky či kabely.
„Alebo, ak idem do terénu s iným sprievodom, tak vie, že svoju prácu môže trocha aj flákať,“ žaluje na svojho psa Ingrida.
Zoja je inak veľmi hravá, akonáhle však dostane popruhy, je to povel, že je koniec zábavy a ide sa pracovať. Vtedy sa postaví do pozoru ako vojak a čaká na povely.
Chýbajú jej dlhé prechádzky v lese
Ingrida si svoju psiu spoločníčku veľmi pochvaľuje. „Chodievam v ňou všade, aj do kaviarne. Len tam, kde je viac hluku, ju radšej nebrávam,“ opisuje.
Hoci je ukrátená o zrak, snaží sa žiť plnohodnotne. Zaujíma ju hudba aj literatúra. Veľmi má rada prírodu, rada by podnikala dlhé prechádzky po lese, nie vždy to však kvôli svojmu zdravotnému stavu môže.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
