Martin Pitoňák mal v roku 1952 trinásť rokov. Spomína si, ako úprimnú radosť z konca strašnej vojny, optimizmus z budovania spravodlivej spoločnosti, nefalšovanú lásku k vlasti zo dňa na deň vystriedala hlboká nenávisť ľudí v rodných Ruskinovciach voči režimu a komunistom.

Ruskinovce spolu s obcami Blažov, Dvorce a Ľubické Kúpele sedem rokov po vojne a štyri roky po komunistickom puči zmizli z mapy Slovenska. Obyvateľov pod dohľadom vojakov a polície s ostro nabitými zbraňami nemilosrdne vyhnali z domovov a dediny zrovnali so zemou.

Martinova staršia sestra mala vo februári 1952 tesne pred svadbou. Rodičia kúpili kravku, pálenku, pozývali príbuzných, susedov a známych, tešili sa na hostinu.

Všetko museli nechať tak. Rodina prišla od večera do rána o celý majetok – dom, lúky, ornú pôdu, lesné pozemky, domáce zvieratá.

Naložili ich s batôžtekmi na nákladné autá a odviezli do Levoče. Pitoňákovci žili deviati v jednej izbe s kuchyňou.

Rovnako trpký príbeh zažili ďalšie rodiny štyroch dnes už neexistujúcich obcí. Lepšie obstáli obyvatelia ďalších dvadsiatich dvoch dedín v Levočských vrchoch. Im zoštátnili „len“ pôdu.

Štát si za pár drobných privlastnil majetky tisícok ľudí. A na scelených pozemkoch s rozlohou takmer 32-tisíc hektárov vytvoril na Nový rok 1953 najväčší výcvikový vojenský priestor pre Ľudovú armádu v bývalom Československu.

„Žiaľ, doteraz sa s tým neviem vysporiadať, pocit krivdy ma prenasleduje dodnes. A teraz ju vystrieda druhá,“ rozmýšľa dôchodca.

„Štát nám pôdu ešte nevrátil a už nám ju znova chce zobrať. Keď sa starostovia a vlastníci nezobudia, môžu sa so svojimi pozemkami rozlúčiť.“

Martin Pitoňák, predseda Združenia za obnovu obce Ruskinovce

Pílenie závor

V roku 1990, tesne po nežnej revolúcii Martin Pitoňák v Podtatranských novinách burcoval Ruskinovčanov: Zobuďme sa!

Obyvatelia, ktorých štát obral o všetko, vytvorili Združenie za obnovu obce Ruskinovce.

Vlani na Nový rok slzy dojatia, výbuchy radosti i skandovaný potlesk sprevádzali symbolické prepílenie závory na bývalom vojenskom obvode Javorina. Zrušila ho vláda Ivety Radičovej.

„Naozaj sme boli presvedčení, že ten deň bol pre nás obrovským víťazstvom, víťazstvom pravdy a spravodlivosti. Prvýkrát po takmer šesťdesiatich rokoch sme sa mohli slobodne, bez priepustiek vrátiť na svoje pozemky. Netušili sme, čo nás čaká,“ rozmýšľa Martin Pitoňák, jeden z iniciátorov a bojovníkov za zrušenie vojenského priestoru.

O vrátenie majetkov na základe uznesenia vlády z roku 2002 požiadalo 8166 pôvodných vlastníkov. Koncom minulého roku štát vydal rozhodnutie 6240 reštituentom.

Väčšina z nich však nemôže svoju pôdu využívať dodnes. „Máme rozhodnutie o vrátení majetkov, ale fyzicky nám ešte nikto nič neodovzdal. Ani štvorcový meter. Jednotlivé parcely i hranice celých katastrov bude treba znovu zamerať. Štát sa akosi nemá k činu, jednoducho nekoná. A prišiel ďalší úder,“ smutne konštatuje Pitoňák.

V Levočských vrchoch plánuje vláda vyhlásiť posledné zo 41 navrhovaných chránených vtáčích území na Slovensku.

Kuvičok vrabčí

Miesto vojakov vtáky

Chránené vtáčie územie

V lokalite vyhlásenej vládou za chránené vtáčie územie (CHVÚ) sa zakazuje vykonávať činnosti, ktoré môžu mať negatívny vplyv na predmet jeho ochrany. Ministerstvo životného prostredia vo všeobecne záväznom právnom predpise, ktorým CHVÚ vyhlási, ustanoví zoznam týchto činností vrátane územného a časového obmedzenia ich výkonu.

Cieľom ochrany chránených vtáčích území, ktoré sú súčasťou európskej sústavy Natura 2000, je zachovanie a obnova biotopov druhov vtákov európskeho významu alebo sťahovavých druhov vtákov v ich prirodzenom prostredí, ale aj zabezpečenie podmienok pre zachovanie populácie týchto druhov v priaznivom stave ochrany.

Na Slovensku bolo vyhlásených 40 CHVÚ, posledným majú byť Levočské vrchy s rozlohou viac ako 46-tisíc hektárov. Navrhované chránené územie zasahuje do okresov Levoča, Kežmarok, Sabinov a Stará Ľubovňa.

Celková plocha CHVÚ na Slovensku má byť 1,287 milióna hektárov, čo je 25,35 percenta rozlohy SR.

„Ešte pred piatimi rokmi tu bol les, čo je dnes odpad, bolo zdravé drevo. Ťažba, lykožrút a vietor urobili svoje. Vyberú, čo sa dá, a nám vrátia holé kopce,“ ukazujú na holiny s vysušenými kýpťami dolámaných stromov, povyvracanými koreňmi a s trávou po pás chlapi kŕmiaci hrdlo štiepkovača.

Vodič a zároveň predseda Urbárskej spoločnosti Jakubany Štefan Gulaši neskrýva zlosť. „Za toto by mal niekto pykať a nie vyhlasovať chránené územie. Kde sa na tejto púšti môžu zahniezdiť vtáky?“

Urbárnici sa o zámere vyhlásiť chránené vtáčie územie údajne dozvedeli od starostu koncom júla tohto roku. Aj to len na základe oznámenia, ktoré obecnému úradu poslali z Krajského úradu životného prostredia v Prešove.

Komplikovaný proces prípravy sa však začal už niekedy pred ôsmimi rokmi. Vtedy vydala Slovenská ornitologická spoločnosť / Birdlife Slovensko publikáciu Významné vtáčie územia, ktorá bola podkladom k návrhu.

A návrh na zaradenie Levočských vrchoch do Národného zoznamu chránených vtáčích území podal na rokovanie vlády v roku 2010 minister životného prostredia Jozef Medveď (Smer).

„S nami začali rokovať, až keď bolo všetko pripravené a v podstate rozhodnuté. Akoby začali stavať dom od strechy. V auguste sme poslali na krajský úrad naše pripomienky. Nikto sa však neobťažoval ani len odpovedať nám. Vojakov jednoducho nahradia vtáky – a hotovo,“ myslí si Gulaši.

Bocian čierny

Obavy z budúcnosti

O zámere vyhlásiť Levočské vrchy za chránené vtáčie územie sa približne pred dvomi rokmi náhodou dozvedel aj Martin Pitoňák, predseda Združenia za obnovu obce Ruskinovce.

„Upozornil som, že sa menia vlastnícke vzťahy, že reštitúcie ešte nie sú ukončené, pýtal som sa, s kým vlastne rokovali, lebo s nami určite nie. Konanie teda bolo prerušené. Teraz hrozí, že ho vyhlásia aj bez nášho súhlasu či pripomienok. Obmedzí to naše vlastnícke práva, hospodárenie na pozemkoch, ale o odškodnení sa s nami nik nebavil.“

Individuálni vlastníci pozemkov, zástupcovia urbariátov a samosprávy obcí v Levočských vrchoch minulý mesiac protestovali pred Úradom vlády, parlamentom i ministerstvom životného prostredia proti pomalému priebehu reštitúcií a ďalšiemu obmedzovaniu, ktoré podľa nich chránené vtáčie územie so sebou prinesie.

Spochybňujú tiež Národný zoznam chránených vtáčích území v SR.

„Podklady pripravili mimovládne organizácie bez príslušnej akreditácie, návrh nebol nikdy nezávisle oponovaný vedeckými kapacitami, neexistujú ani doklady o serióznom vedeckom výskume na týchto lokalitách, po kalamite sa výrazne zmenili prírodné podmienky. A vôbec – ako mohli robiť vedecký výskum na našich pozemkoch bez nášho súhlasu?“ pýta sa Štefan Gulaši.

Cesta z východu do hlavného mesta mala podľa nich význam. „Dozvedeli sme sa, že vyhlásenie chráneného vtáčieho územia je pozastavené a reštitúcie by sa mali pohnúť. Uvidíme, čo sa bude diať. Vraj na nás tlačí Európska komisia. Podľa nás je to nezmysel,“ myslí si Martin Pitoňák.

Niektorí vlastníci však už rezignovali. Patrí k nim aj Ľubomír Lalkovič z Košíc.

Pozemky v katastri Ľubice kúpil ešte jeho dedko. Dnes je z dedičstva zúfalý.

„Som majiteľov lesných pozemkov, na ktorých nie je les, chudobný zemepán,“ usmieva sa. „Keď som videl tie holiny, nemám záujem. Veď štát by odo mňa chcel len dane. A ani neviem za čo.“

Orol krikľavý

Málokde v Európe majú také vzácne druhy

V žiadnom prípade nejde o celoplošný zákaz hospodárenia, hovorí JOZEF RIDZOŇ z občianskeho združenia Slovenská ornitologická spoločnosť / Birdlife Slovensko. Práve ona sa podieľala na inventarizácii významných vtáčích území na Slovensku.

Kedy a ako dlho prebiehal monitoring voľne žijúcich vtáčích druhov v Levočských vrchoch?

„Prvé údaje o výskyte vtáctva na tomto území pochádzajú už z roku 1960. My sme však mohli použiť len dáta, ktoré boli v danom období platné, teda od roku 1995 alebo 1997.“

Na základe čoho ste navrhli hranice chráneného vtáčieho územia?

„Našou úlohou bolo pripraviť odborný návrh na základe odborných kritérií. Územie bolo určené ako významné vtedy, ak sa v ňom nachádzali hniezdne teritóriá, teda potravné a hniezdne biotopy významných druhov. V Levočských vrchoch sa vyskytuje viacero vzácnych druhov naraz. Napríklad bocian čierny, orol skalný, orol krikľavý a chrapkáč (chriašteľ) poľný. Keby ich bolo menej, vtáčie územie by nebolo vyhlásené a ani navrhnuté za chránené.“

Kto vám pri návrhu oponoval?

„Vyhodnotené údaje vyšli knižne v roku 2004 v publikácii Významné vtáčie územia na Slovensku. Publikáciu oponovali dvaja renomovaní ornitológovia. Mená sú v nej uvedené a sú verejne dostupné.“

Vlastníci pozemkov v Levočských vrchoch spochybňujú tvrdenie, že na tomto území ste spozorovali viac ako tridsať druhov a tisícky jedincov voľne žijúcich vtákov. Čím ich chcete presvedčiť?

„Predmetom ochrany v Levočských vrchoch sú tri vzácnejšie kritériové druhy a to orol skalný, chrapkáč (chriašteľ) poľný a bocian čierny a šestnásť výberových druhov vtáctva, napríklad orol krikľavý, lesné sovy ako kuvičok vrabčí, pôtik kapcavý, lesné kury a iné druhy. Niektoré druhy žijú skrytým spôsobom života, preto návštevníkom územia bez odborných skúseností môžu, logicky, uniknúť. Nič nebráni tomu, aby na jar, keď vtáky obsadia hniezdne lokality, sme si ich s vlastníkmi pozemkov prešli.“

Reštituenti, ktorí dlhé roky nemohli užívať svoje pozemky, sú presvedčení, že ťažba dreva, veterná a lykožrútová kalamita v posledných rokoch výrazne zmenili podmienky na hniezdenie vtákov. Robili ste dodatočný monitoring ich výskytu?

„Viacerí ornitológovia navštevovali územie predovšetkým po tom, ako bol zrušený vojenský výcvikový priestor Javorina. V niektorých územiach sa naozaj podmienky významne zmenili, ale viaceré druhy sa dokázali prispôsobiť a ich počet sa nezmenil. Príkladom je orol skalný, ktorý lesné holiny využíva ako loviská a hniezdi vo fragmentoch zachovaných lesov. Navyše niektorým súkromným vlastníkom sa podarilo zachovať lesy vo veľmi dobrom stave. Príkladom sú oblasti okolo Jakubian a Tichého Potoka.“

Aké obmedzenia prinesie vyhlásenie chráneného vtáčieho územia pre vlastníkov či užívateľov pozemkov?

„Minimálne. Princípom nie je obmedzovanie, ale, naopak, podpora hospodárenia, ktoré nebude ohrozovať existenciu vtáčích druhov.Takými je napríklad tradičné poľnohospodárstvo. Najzásadnejším obmedzením je zákaz mechanizovaných prác okolo hniezd vzácnych vtákov, aj to len výlučne počas ich hniezdenia. O tom však rozhoduje úrad. Mimo hniezdenia sa môže hospodáriť bez obmedzení. Na lúkach sa upravuje spôsob kosenia, aby nedochádzalo k zbytočným úmrtiam vtákov. Tieto obmedzenia sa však týkajú v oboch prípadoch len hniezdnych lokalít, čo je malý zlomok celého územia. V prípade orla skalného je to sedem lokalít, naozaj ide o bodové obmedzenia. Mení sa aj spôsob posudzovania rozsiahlejších investičných zámerov, ale to neznamená ich zákaz. Zdôrazňujem, že v žiadnom prípade nejde o celoplošný zákaz hospodárenia v území, ako sa to snaží niekto interpretovať.“

Rokovali ste vôbec s vlastníkmi?

„Zúčastnili sme sa na všetkých rokovaniach, ktoré zvolal krajský úrad životného prostredia, hoci nám táto povinnosť nevyplýva zo zákona.“

Nemal by štát kompenzovať majetkovú ujmu, ktorá vlastníkom pozemkov vznikne?

„Samozrejme, áno.“

Plocha chránených vtáčích území dosiahla v roku 2009 na Slovensku 23,5 percenta z celkovej rozlohy štátu. Na porovnanie, v Rakúsku zaberajú chránené vtáčie územia približne dvanásť percent, podobne v Českej republike, v Maďarsku 14,5 percenta, v Nemecku viac ako 16 percent. Len v Poľsku pokrývajú väčšie územie – viac ako 28 percent. Je naša krajina naozaj taká výnimočná?

„Vysoký stupeň biodiverzity na Slovensku je všeobecne známy fakt. Mali by sme si uvedomiť, že je to naša obrovská devíza, ktorú sme povinní strážiť a zveľaďovať. Viaceré druhy vtákov sa u nás vyskytujú v takých počtoch ako málokde v Európe. Na Slovensku hniezdi napríklad štyridsať párov sokola rároha. V celom Rusku ich odhadujú na šesťdesiat. Z krajín Európskej únie ich hniezdi viac len v Maďarsku, no tam zas chýbajú mnohé lesné druhy, ktoré máme my. Pritom súčasný podiel chránených vtáčích území z celkovej rozlohy republiky je nižší, ako boli určené významné vtáčie územia v SR v rokoch 1992 (až 31,2 percenta) a v rokoch 2000 (25 percent). Bola tu zjavná snaha ísť na minimum rozsahu pri hodnotách, aké má naše územie. Podiel 23,5 percenta je však porovnateľný s inými krajinami, napríklad Slovinskom, Holandskom a Dánskom.“

Prečo ministerstvo životného prostredia požiadalo práve vaše združenie o spoluprácu?

„Slovenská ornitologická spoločnosť vyvíja činnosť od roku 1926, združuje najviac ornitológov na Slovensku, disponuje najväčším penzom relevantných dát z oblasti výskytu a ochrany vtáctva na našom území, ktoré potrebovala vláda na splnenie záväzkov Slovenskej republiky pred vstupom do Európskej únie. Samotný zoznam významných vtáčích území sme navrhovali výlučne na základe dlhodobého monitoringu prírodných hodnôt a výskytu vzácnejších druhov vtáctva. Územia sme však mohli určiť len na základe prísnych kritérií, ktoré uznali relevantné inštitúcie, napríklad Európsky súd. Na príprave vedeckých podkladov sme sa podieľali v rámci širšieho konzorcia organizácií, ktorého súčasťou boli viaceré vedecké inštitúcie.“

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš