Študentka psychológie svoju dobrovoľnícku činnosť spojila s deťmi a mladými ľuďmi s fyzickým postihnutím v africkej Keni. Trojmesačným pobytom si splnila svoj sen, naplnila túžbu pomáhať.

SMIŽANY. Ivankina cesta do Afriky viedla cez dva výberové pohovory. Na druhý pokus sa dostala medzi siedmich dobrovoľníkov, ktorí vycestovali na africký kontinent. Piati ostali v Nairobi, Ivanka cestovala do Kene blízko hraníc s Ugandou.

„Dali nám čas na rozhodnutie. No ja som neváhala. Vedela som, že tam chcem ísť, že niekto potrebuje pomoc. Nemala som strach, skôr vnútorný pokoj a tešila som sa. Mala som vnútorné presvedčenie, že je to dobré, čo chcem urobiť. Veľmi mi v tom pomohla viera. Splnil sa mi môj sen,“ zaspomínala Ivanka.

Hneď zistila, že život tam beží úplne inak. Chudobu bolo cítiť odvšadiaľ, oveľa silnejší bol však pocit radosti, spolupatričnosti, života v komunite.

„Život tam bol družný, rodinný, radostný. Tieto pocity boli nesmierne intenzívne. Páčilo sa mi tam a nič negatívne som nezažila,“ netajila nadšenie dobrovoľníčka.

Jej domovom sa na čas stala dedinka Kinimini, kde v tzv. small home žila spolu s deťmi. Tieto domčeky fungovali blízko škôl a združovali deti s fyzickým postihnutím.

„V Keni sa nepekne zaobchádza s postihnutými deťmi. Narodenie postihnutého dieťaťa vníma rodina ako prekliatie. Celý život žije dieťa v ústraní, aby ho nik nevidel. Sú prípady, keď deti zatvárajú aj do klietky. Rodinu to zasiahne natoľko, že ju neraz otec opustí. Pomaly však osveta ide dopredu a lastovičkami sú práve tieto domy. Deti tu žijú a chodia do blízkej školy. A o ne som sa starala spolu s mamou Rose, ktorá bola akousi matkou domu,“ prezradila Ivanka.

Detské čaro zmietlo i barly

V dome žila spolu so 16 deťmi, vo veku od 7 do 23 rokov.

„Nikdy predtým som nemala osobnú skúsenosť s postihnutými deťmi. Nevedela som, aká bude moja reakcia. No bola to výzva, ako s tým naložím. Hneď prvý dojem bol úžasný. Deti boli roztomilé, nádherné, boli nesmierne radi, že sa im niekto venuje a obdarili ma čarokrásnymi úsmevmi. Zrazu tie barly, vozíčky a postihnutia zmizli šmahom ruky. Čaro ich osobnosti predčilo všetko. Celý ten čas sa vedeli sami o seba postarať, tak ako ani niektoré zdravé deti nedokážu,“ zdôraznila.

Dva dni v týždni Ivanka úradničila v meste v rámci projektu, ostatné dni venovala deťom. S deťmi chodila do školy, asistovala učiteľom, sama vyučovala telesnú a výtvarnú výchovu.

Na vlastivede ôsmakov dokonca hovorila aj o Slovensku, čím boli deti nadšené. Dokonca niektorým s detí pomáhala aj pri cvičení, ako fyzioterapeut, i keď skúsenosti s tým tiež nemala.

„S malými deťmi bola zábava. Boli nesmierne vďační za málo, len za to, že sa im venujete,“ poznamenala.

S Colinsom, ktorý mal svalovú dystrofiu cvičila ruky, s dievčatkom Joy, ktorá bola takmer slepá, zasa ruky.

„Mala v hlave nádor, ktorý jej operovali a pritom zasiahli zrakové centrum, čo spôsobilo slepotu i ochrnutie ľavej časti tela. No prijala to skvele. Nemala v sebe hnev či smútok. Tešila sa z každej chvíľky. Brala to ako súčasť života.“

Chutná strava Masajov

Čas Ivanke v Keni plynul veľmi rýchlo. S miestnymi ľuďmi žila ako súčasť ich komunity. Brali ju na oslavy, pohreby, po skončení omší v miestnom kostole ju neraz vyzvali k príhovoru a neustále počúvali.

„Ľudia sú tu súdržní. Každému na ulici sa zdravia, pristavia sa a navzájom sa počúvajú, aj dlhé hodiny. Dali vám pocítiť, že si vás vážia, vedia si vás uctiť. Život nekomplikujú, ako u nás.“

Tak ako ľudia, očarila ju aj africká krajina. Rovnako jej sadla aj typická masajská strava. Gideri – varená kukurica s fazuľou, ugali – hustá kukuričná kaša, či čapati – jednoduché placky z múky, vody a oleja.

„Bola to jednoduchá strava, no veľmi chutná. Jedlo sa rukami, čo som si ešte viac vychutnávala,“ prezradila.

S deťmi komunikovala anglicky, čo je jeden z úradných jazykov v Keni. Rodnou je svahilčina. Keďže ju denno-denne počúvala pochytila niekoľko slovíčok, výrazov.

„Je zo vcelku zábavný jazyk. Nemyslím si, že ťažký, troška šušlavý. Napríklad pozdrav je džambo, matatu je minivan pre 10 ľudí, no zmestilo sa doň aj 25, pikipiki je motorka, bodaboda je bicykel, tuktuk trojkolesová motorka. Celkom zábavné pomenovania,“ uviedla s úsmevov Ivanka.

Ocenenie pre všetkých

A čo hovorí na ocenenie, ako jedna z dobrovoľníčok roka?

„Potešilo ma to. No necítila som to tak, že si to zaslúžim viac, ako tí ostatní, ktorí boli v Afrike spolu so mnou. Všetci sme čosi urobili, niekomu pomohli. Takže to beriem ako ocenenie nás všetkých, čo sme tam boli. Na strane druhej aj ako ocenenie eRka – dobrej noviny, z ktorej peniaze idú práve na tieto veľké veci. Tam som si uvedomila, že tie vykoledované peniaze idú do zmysluplných vecí a bez nich by nemohli, napríklad, ani postihnuté detí študovať,“ dodala Ivanka.

A či by sa do Afriky ešte vrátila? „Určite sa tam chytám niekedy v lete. Pozrieť deti – moje zlatíčka. No musím najprv dokončiť školu a v lete sa idem vydávať,“ prezradila Ivanka. My jej srdečne blahoželáme.

Srdce na dlani

Dobrovoľník/dobrovoľníčka roka 2012 udelili pri príležitosti medzinárodného dňa dobrovoľníkov.

Slávnostné oceňovanie sa uskutočnilo na pôde Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí SR. To 105 nominácií z celého Slovenska komisia vybrala 11 ocenených. Tí získali ocenenie Srdce na dlani v jednotlivých kategóriách.

Piaty ročník oceňovania organizovalo občianske združenie C.A.R.D.O. Ivanka sa stala Dobrovoľníčkou roka 2012 v zahraničí.

šim

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš