Podujatie bolo zároveň kvalifikáciou na významný vytrvalostný beh okolo Mont Blancu.
SVIT. Medzi pretekármi – ultrabežcami bol i 37–ročný hasič Tomáš Kačmarčík zo Svitu. Po návrate na Slovensko sme sa skontaktovali najskôr telefonicky a počas posledného decembrového dňa 2012 i osobne. Ochotne sa podelil o základné informácie, dojmy zo súťaže i svoje pocity.
Ako by ste charakterizovali toto podujatie?
„Napriek názvu Pražská stovka trať oficiálne merala 122 km, výškové prevýšenie dosahovalo 4 200 metrov. Bežci si však na svojich zariadeniach použitých počas súťaže namerali o niekoľko km viac – až do 130 km. Súviselo to i s tým, či hneď na prvý pokus našli správny chodník, keďže štart podujatia bol v neskorých nočných hodinách o 22.00. Štart a cieľ bol v Prahe – Modřanoch. Okruh viedol cez Davle, Jílové u Prahy, Kamenice, Týnec nad Sázavou, Slapy, Štechovice a Černošice. Z hľadiska terénu šlo o nekonečné striedanie lesov, polí, dedín a nových vilových štvrtí.“
V čom okrem dĺžky bolo toto podujatie extrémne?
„Organizátori nečakali vzhľadom na decembrový termín až také silné mrazy. Na štarte neskoro večer dosahovala teplota desať stupňov Celzia pod nulou a na druhý deň nad ránom klesla ešte o päť stupňov nižšie. Podľa skúseností z minulosti očakávali teploty okolo nuly. Ďalším extrémom bol počet účastníkov a ich kvalita. Na štart sa postavilo 347 pretekárov zo 14 krajín, medzi ktorými bolo 57 žien. Padol nielen účastnícky rekord, ale faktom bola i skutočnosť, že taká konkurencia sa na štarte ešte nezišla.“
Bol to váš prvý súťažný beh presahujúci dĺžku 100 km. Prečo ste sa rozhodli práve pre toto podujatie?
„V júni 2012 som absolvoval bežeckú súťaž v Nízkych Tatrách Nonstop beh hrebeňom Nízkych Tatier, ktorej dĺžka bola 49 km. V lete 2012 som chcel štartovať na podujatí Nízkotatranská stíhačka dvojíc vedúcim celým hrebeňom, avšak nenašiel som vhodného rovnocenného partnera (nie je to štafeta, ale súvislý beh vo dvojici, kde je rozhodujúcim faktorom tempo pomalšieho z dvojčlenného družstva). Mal som natrénovaný veľký objem bežeckých kilometrov, preto som to chcel zužitkovať i takýmto spôsobom.“
Akú ste zvolili taktiku aj vzhľadom na to, že to bola vaša ultramaratónska premiéra na takej dlhej trati?
„Moja taktika paradoxne nebola ovplyvnená neskúsenosťou súvisiacou s premiérou na tejto trati, ale bol som nútený podriadiť ju chybe, ktorú som zistil tesne pred štartom. V kvalitnom GPS zariadení som mal staré baterky, ktoré nefungovali. Preto som sa prvých 25 km po štarte držal v skupine, ktorú tvorilo asi 25 bežcov. Na vedúceho pretekára mala táto skupinka stratu iba cca jednu až dve minúty. Potom sa táto skupinka roztrhala, tempo väčšiny sa mi zdalo pomalé. Až som zistil, že som ostal v lese sám. Orientoval som sa podľa stôp v snehu. Po prekonaní tejto prvej krízy v orientácii sa mi podarilo dostihnúť súpera Zbyňka Cypru, ktorý mal kvalitné zariadenie GPS. Po absolvovaní cca 60 km sme sa spolu držali na piatej a šiestej pozícii. Spolubežiaci Zbyněk však začal pociťovať krízu a zaostal. Ja som medzitým stihol zle odbočiť, a kým som sa vrátil späť, už som ho nestihol a musel som (najmä s orientáciou na trati) bojovať sám až do cieľa.“
Ako to bolo s občerstvením na takej dlhej trati?
„Väčšinu občerstvenia si pretekári museli niesť sami na chrbtoch vo vaku – tvorili ho najmä energetické gély a voda. V mrazivom počasí mnohým však tekutina zamŕzala. Organizátori po absolvovaní 20 km pripravili teplý čaj z varnice, po 60 km gulášovú polievku a posedieť na lavičke pri občerstvení sa dalo i po absolvovaní 100 km.“
Kedy ste mali najväčšiu krízu na trati?
„Fyzických síl som mal vzhľadom na predchádzajúce tréningy dosť, najväčší problém bol s orientáciou – stále som sa musel uisťovať, či bežím správnym smerom, pretože na trati bol veľký počet rôznych odbočiek a neustále striedanie stúpaní a klesaní. Po absolvovaní 80 km som však začal mať problémy súvisiace s klesaním teploty – chlad som pociťoval už i pri pohybe. Vtedy ma podržali kamaráti, ktorí ma povzbudzovali a robili mi servis v tých častiach trate, kde chodník v teréne pretínal asfaltovú cestu. Podali mi nielen teplý čas, ale i mikinu na oblečenie. Aj ich zásluhou som sa po absolvovaní 100 km ocitol vo výsledkovej listine na 10. mieste, hoci podľa môjho meracieho zariadenia som si trať predĺžil o 5 km, keďže na niektorých miestach som netrafil správny smer na prvý pokus a bol som nútený sa vracať.“
Aké bolo vaše konečné umiestnenie v cieli?
„Keďže počas posledných 22 km sa mi podarilo ešte dvoch súperov predbehnúť, preťal som cieľovú pásku na ôsmej pozícii, pričom rýchlejší boli iba bežci z Česka. V oficiálnej výsledkovej listine som sa však napokon neocitol. Nevedel som totiž nájsť kontrolné stanovište číslo 18, aj keď som okolo neho blúdil opakovane a dostal som sa i na správny chodník vedúci do cieľa. Väčšina kontrolných stanovíšť bola na stromoch a pretekári si ich absolvovanie mali označiť fixkou. Okrem toho boli na trati ešte i tajné kontroly tvorené usporiadateľmi. S tými som problém nemal. Nakoniec som bol odmenený Diplomom – Cenou útechy.“
Nemrzí vás takýto výsledok?
„Ľútosť už nikomu nepomôže, mám však ponaučenie, že pri takejto súťaži treba pamätať na všetko – aj na baterky v zariadení GPS. Keby boli fungovali, všetko mohlo dopadnúť inak. Vzhľadom na okolnosti, za ktorých som podujatie absolvoval, som však so svojím výkonom spokojný.“
A čo únava v cieli?
„Paradoxne som sa cítil menej unavený ako po absolvovaní klasického maratónu (42,195 km), pretože túto trať som bežal v pomalšom tempe. Ak by bolo potrebné, dokázal by som bežať i ďalej.“
Čo vám toto podujatie dalo a čo vzalo?
„Takéto podujatie je pre mňa novou skúsenosťou – zažil som dobrodružstvo a otestoval som si svoju odolnosť po fyzickej i psychickej stránke. Tieto dva testy hodnotím pozitívne, zlyhal som však v oblasti zabezpečenia orientácie – v budúcnosti by som sa v tomto smere zariadil inak.“
A čo financovanie?
„Všetko som si financoval sám, ale na to som už pri športovaní zvyknutý.“
Čo kolegovia v práci?
„Tí ma psychicky plne podporovali. Bežal som za Hasičský a záchranný zbor Poprad - Svit.“
Komu by ste sa chceli poďakovať?
„Najväčšia vďaka patrí môjmu servisnému mini tímu z Popradu, ktorý tvoril známy tatranský skialpinista Matúš Vnenčák, maratónsky nadšenec Tomáš Krajňák a Veronika Volnárová. Cestovali so mnou do Prahy a starali sa o mňa v úsekoch, kde to bolo možné – miestach, kde terén križovala asfaltová komunikácia. Poskytli mi občerstvenie i morálnu podporu. Poďakovanie patrí i Rastislavovi Vrždiakovi z Popradu, ktorý mi pravidelne radil počas tréningovej prípravy.“
Aké máte plány do roku 2013?
„V lete 2013 by som chcel absolvovať Nízkotatranskú stíhačku dvojíc – konca som sa už dohodol i s hasičom Zdenom Žuffom, ktorý bude bežať vo dvojici so mnou.“
V závere pre úplnosť uvádzame ešte niektoré fakty z výsledkovej listiny: Po 52 km: 1. Zemaník (Česko) - 5:23 hod., 5. Kačmarčík (SR) - 6:07 hod., po 100 km: 1. Zemaník (Česko) - 11:40 hod., 10. Kačmarčík (SR) - 13:26 hod., v cieli po 122 km: 1. - 2. Jan Zemaník a Jakub Rídel (obaja ČR) - 15:06 hod., 3. Zbyněk Cypra (ČR) - 16:07 hod. Do cieľa dobehlo spolu 161 bežcov, medzi ktorými bolo 20 žien.
Autor: db
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
