POPRAD.
Osemdesiate roky sú typické totalitným režimom a koniec jeho porážkou. Pre vás však toto obdobie znamená začiatok hokejovej kariéry. Ako ste sa k hokeju dostali?
„Tvrdým výberom. Na základnú školu prišiel tréner. Na základe fyzických predpokladov urobil výber, ktorý ďalej zužoval. Na začiatku nás bolo 140. Výsledný počet bol 30 detí do jednej športovej triedy.“
Má hokej, či už rekreačne alebo vrcholovo, tradíciu vo vašej rodine?
„Otec bol futbalový brankár a mama sa prirodzene bála. Čo sa týka tej tradície, starší brat tiež chodil na športovú školu.“
Čiže ste cítili podporu zo strany rodiny?
„Určite. Brat mi dosť pomohol. Mal som po ňom korčule a budil ma na tréningy.“
Boli ste teda prirodzený talent?
„Myslím, že áno. Talent bol tých 30 percent a mal som chuť trénovať.“
V tomto období začiatkov mali ste nejaký hokejový vzor, ktorému ste sa chceli priblížiť a podobať sa mu?
„Bolo ich viac. Ruskí, slovenskí hráči.“
Keby ste mali vybrať jedno meno, kto by to bol?
„Mario Lemieux.“
Prečo práve tento hráč?
„Páčil sa mi jeho štýl hry. Bol pravák. 90 % hráčov je orientovaných naľavo. Asi to bola tá výnimočnosť.“
Hokejovú prípravku ste absolvovali v Spišskej Sobote. Vychádzali vám v škole v ústrety?
„Mal som individuálny študijný plán. Chcel som byť kuchárom, ale nedalo sa to stíhať. Tak je zo mňa strojný mechanik oceľovej konštrukcie.“
Čiže ste si vybrali školu s benevolentným rozvrhom.
„Hokej bol prvoradý, takže áno...“
Hokej je kontaktný šport. Mali ste počas kariéry vážne zranenia?
„Zlomené prsty, to boli drobné zranenia, s ktorými sa dalo hrať. Našla sa aj nejaká zlomená noha, členok či rebrá. Rišo Kapuš mi na jednom zápase nechtiac spôsobil tržnú ranu korčuľou.“
To sa podobá Zedníkovmu zraneniu.
„Trochu. To moje nebolo na krku, ale na nohe nad korčuľou. Ošetrovali ma priamo na štadióne.“
Ako skončil ten zápas?
„Myslím, že sme vyhrali.“
Nie je však výhra ako výhra. Ktorú v rámci hokeja si najviac ceníte, teda váš najkrajší hokejový moment?
„Prvý zápas za Poprad. Vtedy hráči v Poprade štrajkovali, tak zavolali juniorku. Z hodiny na hodinu sme boli hodení do rybníka a plávaj.“
To ste boli ešte junior. Je nejaký pamätný moment, na ktorý si spomínate v rámci extraligy?
„Zápas Poprad – Trenčín. Bol to môj prvý gól. Puk mám stále odložený.“
Okrem takýchto momentov, spomeniete si na nejaké vtipné zážitky z ľadovej plochy?
„Určite kuriózne góly. Vypálil som puk cez všetky čiary a šiel striedať. Ani som ten gól nevidel (smiech).“
V archíve ktorých klubov vás teda môžeme nájsť na súpiskách?
„ŠKP Poprad. Hosťoval som aj v nižšej lige v Kežmarku, taktiež v Krakove.“
V roku 1998 ste ukončili kariéru. Čo bolo dôvodom tohto rozhodnutia?
„Z hľadiska hokeja to bola určite finančná nestabilita, no pravým dôvodom bola rodina. Peniaze ma v rozhodnutí len utvrdili.“
Keby ste sa mali sám charakterizovať ako hokejista, čo by ste o sebe povedali?
„Je lepšie, keď hovoria druhí. Talent tam bol, aj poctivosť v trénovaní a vraj mi to aj šlo.“
Mali ste nejakú prezývku?
„Bongi alebo Bony.“
Takže ide o odvodeninu z priezviska.
„Možno aj áno, ale tiež to bolo preto, že Česi mali problém vysloviť moje meno.“
A čo prezývka od slovenských spoluhráčov?
„Asi tie isté. Alebo ešte jedna: Bongar.“
Prečo?
„Znamená to ovad. Na ploche som bol dotieravý, nie však zákerný.“
V rámci kariéry ste sa stretli s mnohými hráčmi. Sú medzi nimi nejaké zvučné mená?
„Peter Gápa, bratia Turanovci, Paukovček, Kroták, Škovira.“
To boli spoluhráči z ŠKP Poprad. Z reprezentácie si spomeniete na niekoho konkrétneho?
„Napríklad Neckař, Uram alebo Grošek. Bolo ich veľa a je to dávno (smiech).“
Stretávate sa aj dnes?
„Áno, na Master Cupe. Sú to stretávky bývalých hráčov aj amatérov.“
Zúčastňuje sa Master Cupu aj Jozef Golonka?
„Žiletka je ikona. On tam nesmie chýbať.“
Neuvažovali ste o poste trénera? Ako prirodzený vývoj udalostí – odovzdať skúsenosti ďalším?
„V dobe ukončenia aktívnej hry nie, lebo nie každý bývalý hráč môže byť aj dobrým trénerom.“
A teraz s odstupom času?
„Dnes nad tým uvažujem viac. Človek dozrieva, je potrebný určitý nadhľad.“
Ak nad trénerským postom uvažujete dnes, z ktorého svojho trénera by ste si vzali príklad?
„Jozef Skokan. Naučil ma hrať. Bol tvrdý, ale keby taký nebol, nebolo by to dobré.“
Ste bývalý hokejista 80. a 90. rokov. Ako by ste opísali situáciu v hokeji v tom období?
„Vtedy to bol výber, dnes je to skôr nábor. V predošlom období to bola špičková svetová úroveň. Sponzori dotovali všetko.“
V ktorom klube ste mali osobne najlepšie podmienky?
„Jednoznačne v Krakove. Finančné aj materiálne zabezpečenie boli na neporovnateľnej úrovni so slovenskými klubmi. Samozrejme, okrem Trenčína. To bola špička.“
V porovnaní s obdobím 90. rokov nastali zmeny.
„V komunizme neboli „profi hráči“. Popri hokeji museli aj pracovať. Dnes je to samostatná zárobková činnosť. Každý hráč má svoju cenu.“
Sledujete hokejové dianie aj teraz, po skončení kariéry?
„Dnes tipujeme výsledky zápasov...“
Vychádzajú vám tipy?
„Málokedy. Lopta je guľatá a puk rýchly. Vždy sa začína 0:0.“
Dívate sa na hokejové situácie len ako divák, alebo sa vo vás občas ozve aj bývalý hráč?
„Pri pive je každý tréner. Na ľade je to však otázka pár sekúnd, keď sa musíš rozhodnúť.“
Autor: Mária Pustulková
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
