Lucia Kovačíková sa pred desiatimi rokmi dobrovoľne, slobodne a plánovane rozhodla priviezť na svet dieťa a vychovávať ho ako slobodná matka. Vtedy 28-ročná Lucia mala rozbehnutú úspešnú kariéru, cítila sa byť dostatočne finančne zabezpečená a zrelá na materstvo. Človek mieni a Pán Boh mení. Jej dcéra Ema sa totiž narodila ako nevidiaca, všetko bolo preto ináč. Dnes 10-ročná školáčka je takmer úplne závislá od svojej mamy. Tá neváhala ani chvíľku a práve kvôli dcére sa presťahovala z Partizánskeho do Levoče.

LEVOČA. Levoča je okrem Bratislavy jediné mesto na Slovensku, kde môžu nevidiace deti nadobúdať vzdelanie od materskej školy. Väčšina detí je v Levoči celý týždeň na internáte, a to vrátane malých 5-ročných predškolákov.

Niektoré rodiny sa však rozhodnú pre zdravotný stav svojich detí sťahovať sa do blízkosti ich školy. Takto sa rozhodla aj pani Lucia.

Sympatická Lucia spomína na radosť, ktorú prežívala, keď sa stala matkou. Podobne ako iné matky, mala plány, čo všetko svoje dieťa naučí, ako ju pripraví do života. Vtedy ešte netušila, že tá príprava bude o čosi iná a náročnejšia.

„Emka mala dva mesiace, keď som zistila, že niečo nie je v poriadku. Nereagovala zrakom na hračky či hrkálky, ktoré sme jej ukazovali. Verdikt lekárky bol strohý, bez kúska empatie a diplomacie. Povedali mi, že moje dieťa je nevidiace. Nemá vyvinuté očné nervy, vie rozoznávať len svetlo a tmu,“ opisuje pani Lucia.

Musela s ňou bežať aj do pieskoviska

Ema, podľa jej slov, bola takmer úplne rovnaká ako iné deti.

„Tiež sa rozbehla do pieskoviska či ku hojdačke. Jediný rozdiel bol v tom, že ja som musela bežať s ňou,“ hovorí Lucia.

Keďže je umelecky založená, vždy si plánovala, že spolu s dcérou bude maľovať, kresliť, vyrábať rôzne umelecké maličkosti. Dnes však vie, že je to málo reálne.

Naopak, musí jej pomáhať v cvičení tak prozaických vecí, ako napríklad naliať bez nehody vodu po okraj do pohára.

V čase našej návštevy sa Ema hrdila, že už dokáže sama obložiť rožok so salámou a natrieť ho maslom.

V kuchyni zvládne urobiť aj jednohubky. Sú to činnosti, ktoré zdraví ľudia berú ako samozrejmosť, nevidiaci však musia takéto úkony trénovať.

Rozhodla sa pre Levoču

„Ani vo sne som si nevedela predstaviť, že večer nebudem môcť dať svojej dcér bozk na dobrú noc,“ spomína Lucia na to, ako prišli obe do Levoče.

Keď malá Emka totiž dovŕšila predškolský vek, bolo treba, aby nastúpila do materskej školy.

„Vedela som, že môže navštevovať len zariadenie v Bratislave alebo v Levoči. Bola som v obidvoch mestách, rozhodla som sa však pre levočskú školu a škôlku pre lepšie vybavenie,“ spomína Lucia.

Vraj ani chvíľu nezaváhala a do Levoče sa sťahovala spolu s dcérou.

„Bolo to veľmi ťažké, Emka plakala za babkou, vymýšľala som kadečo, aby som ju upokojila. Zabralo, keď som jej opisovala, aký krásny kvietkovaný koberec má v izbe,“ spomína mama Emky.

Príchod na Spiš však nebol jednoduchý. V Partizánskom ostala celá rodina, ktorá jej pomáhala s výchovou Emy. V Levoči v prenajatom byte sa dodnes po rokoch cítia obe osamelé.

„Prvé mesiace sme navštevovali región, tešili sme sa na výlety, lenže raz sa to skončilo, boli sme takmer všade,“ hovorí Lucia.

Pre dcéru sa zamestnať nemôže, je odkázaná na sociálne dávky alebo pomoc príbuzných.

Prvé auto mali ako dar od príbuzného. Po tom, ako už bolo nepojazdné, prišlo dedičstvo, za ktoré si mohli kúpiť auto nové.

Tvorí len doma

Lucia priznáva, že jej život má ďaleko ku prechádzke ružovým sadom. Svoju dcéru veľmi miluje. Je síce na ňu patrične prísna a vedie ju k samostatnosti, aj tak ju potrebuje takmer každú chvíľu.

Nemôže preto z bytu odísť posedieť si len tak v kaviarni, či vybrať sa do mesta pre svoj hocijaký koníček.

Lucia je umelecký nadaná, venuje sa okrem iného aj patchworku. V Levoči pôsobí práve takýto klub, v rámci ktorého sa stretávajú miestne ženy a doslova čarujú zo zbytkov látky. Lucia však medzi ne ísť nemôže. Kam by dala dcéru?

Ak by ju zobrala so sebou, každú chvíľu by ju musela strážiť, aby sa neporanila nožnicami či ihlami. Sediac zase v pozore na stoličke by sa Ema určite nudila.

V týchto dňoch sa teda doma, len tak pre radosť, venuje výrobe všakovakých kraslíc. Sú medzi nimi aj také, ktoré vyzdobila obyčajným ľanovým špagátom, iné zase tvorí v štýle patchwork.

Podobne ako všetky matky rozmýšľa nad budúcnosťou svojej dcéry, nad tým, ako sa uplatní v živote.

Emka je veľmi komunikatívna a spoločenská. S úsmevom nám hovorí, že v Levoči sa naučila aj miestne nárečie a hneď nám zaspieva aj ľudovú pieseň.

Hovorí, že chcela by byť spisovateľka, recitátorka, učiteľka. Zoznam povolaní sype ako z rukáva.

Jej veľkou túžbou je mať doma akékoľvek zvieratko či súrodenca, pretože má rada spoločnosť.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš