Svoje brány otvorili súčasne v Banskej Bystrici a Poprade. Tak sa v roku 1967 začala písať slávna história výchovy malých hokejistov na základných školách v Poprade. Nestorom výchovy hokejovej mládeže pod Tatrami sa stal Štefan Bednár, ktorý sa športu profesionálne venoval od roku 1961.

POPRAD. Nápadom tak predbehli svojho času dobu. Postupne sa športové triedy otvorili aj v Bratislave, Zvolene, Košiciach a Prešove.

Pri hľadaní najvhodnejších podmienok sa najprv malí hráči najrýchlejšej kolektívnej hry na svete učili na popradskej základke na Francisciho ulici pod dohľadom učiteľa Sojáka, v ďalšom roku sa nová hokejová trieda otvorila vo Veľkej pri učiteľovi Gurkovi.

O rok na to sa hokej vyučoval pod drobnohľadom Jozefa Pavlíka na dnes už neexistujúcej Základnej škole 29. augusta.

„S výstavbou novej školy a krytého zimného štadióna v Poprade sa hokejová výchova definitívne zjednotila pod strechou školy v Spišskej Sobote,“ opísal históriu popradskej hokejovej školy Štefan Bednár, dlhoročný vedúci športovo-hokejových tried.

Naplno sa tak venoval organizovaniu celého mládežníckeho hokeja nielen v Poprade, ale aj v rámci útvaru talentovanej mládeže po celom Slovensku. Do výchovy budúcich generácií hokejových hviezd energicky venoval všetok svoj pracovný a voľný čas.

Hokej ako výchovný prostriedok

Ako športový zanietenec Štefan Bednár zdôraznil, že pred 30–40 rokmi sa konali výbery detí do hokejových tried, kým v súčasnosti sa aj pre finančnú náročnosť tohto športu konajú medzi mládežou nábory.

„Deti museli spĺňať okrem vôľových, morálnych vlastností a fyzickej zdatnosti aj prospechové kritériá. Z detí sme vychovávali zdatných športovcov a zároveň inteligentných, dobrých ľudí. Hokej bol pre ne skrátka motívom ich vlastného rozvoja, prospechu a správania,“ vysvetlil filozofiu hokejovej výuky.

Štát v tých časoch finančne zabezpečoval prakticky celý proces hokejového napredovania detí za prispenia rodičov a sponzorov.

„Ľadový hokej sa stal vyučovacím predmetom podobne ako matematika či fyzika a rovnako sa hodnotil. Žiaci, samozrejme, na neho museli mať predpoklady, na to slúžil metodicky prepracovaný vstupný test,“ spomínal Bednár.

Ako ďalej uviedol, z blízkeho aj vzdialeného okolia vybrali do prípravky približne stovku vhodných adeptov.

Tých postupne preosiali na štyri desiatky mladých hokejistov, ktorí si potom zasadli do lavíc vysnívanej popradskej hokejovej triedy.

Ako jednu z ďalších prevratných myšlienok presadil zavedenie kvalifikovaných trénerov mládeže.

„Dovtedy deti trénovali bývalí hráči, čo malo v tréningovom procese svoje limity. Zaviedol som preto u trénerov mládeže povinnú telovýchovnú kvalifikáciu s požadovaným stupňom športového vzdelania,“ podčiarkol Bednár, ktorý stál na začiatku kariéry takých trénerských velikánov ako Ján Filc či Július Šupler.

V športových triedach trénovali také známe mená ako Ján Hosa, Jozef Ivan, Július Pažitný, Milan Lištiak, Ján Lištiak, Ľubo Jakubócy, Milan Skokan a ďalší.

Deťom nechal našiť na dresy menovky

Dôležitý moment v rozvoji športových schopností detí predstavoval prepracovaný systém mládežníckych hokejových turnajov a súťaží.

„V Poprade bežala hokejová liga. Každá škola v meste mala svoj vlastný tím a prírodné klzisko. V zime sa hralo množstvo zápasov, medzi školami bola veľká rivalita. Hokej sa tešil obrovskému diváckemu záujmu,“ poukázal na množstvo príležitostí pre hráčov, ako si zmerať sily s rovesníkmi.

Ako vtedy uviedol časopis Kamarát, Bednár prišiel v 60. rokoch minulého storočia aj s prevratným nápadom, ktorý bol jednou z prvých lastovičiek svojho druhu v Európe.

„Na zápas žiakov medzi Popradom a Zvolenom sme nastúpili s menovkami na dresoch. Vtedy to bola senzácia,“ povedal k priekopníckemu činu, ktorý je dnes už bežnou záležitosťou.

V Poprade rovnako pomohol Zorislavovi Porubovičovi založiť turnaj O pohár oslobodenia mesta Poprad, ktorý sa stal najstarším hokejovým turnajom žiakov na Slovensku.

Spoločnosť vytvárala vhodné podmienky

Hokej sa pred desiatkami rokov robil za výrazného prispenia rodičov a priaznivcov hokeja.

„Každý hokejový ročník mal dobrovoľný funkcionársky výbor, ktorý organizoval priebeh ligových a turnajových zápasov. Doba vtedy priala športu. Nadšenie a ochota tráviť voľný čas fyzickou aktivitou nielen u detí sa so súčasnosťou nedá porovnávať,“ zamyslel sa nad spoločenskými zmenami.

Aktivita rodičov bola aj spoločensky uznávaná. „Na základe vlastného poznania môžem povedať, že bez perfektnej spolupráce s rodičmi sa veľké ciele pri výchove talentovanej mládeže dosiahnuť nedajú,“ podčiarkol.

Podľa Bednárových slov každý prispieval svojím dielom k rozvoju hokejových ratolestí: „Niekto robil rozhodcu, iný časomerača, usporiadateľa, ďalší rodičia sa starali o ľad.“

Profesionálny prístup na amatérskom základe

Ako doplnil, všetci mali pre svoju prácu potrebnú odbornú kvalifikáciu.

Prostredníctvom pravidelných stretnutí športových komisií každý týždeň svoju prácu nielen hodnotili, ale pripravovali sa plány ďalších činností na základe organizačného poriadku pre športové triedy ľadového hokeja na škole.

Náskok, ktorý si slovenský hokej v minulosti vytvoril, sa premrhal. „Hokej potrebuje ľad, v tom je zásadný rozdiel oproti iným športom. Pre napredovanie potrebujeme štadióny a tie jednoducho nemáme. To je jeden zo zásadných problémov úpadku hokeja,“ poukázal na boľavé miesto hokeja v slovenských pomeroch.

Hokej je o kráse a romantizme

Dnes už 73-ročnýŠtefan Bednár si toho s hokejom preskákal mnoho, jeho rukami prešli stovky detí. Niektoré z nich vyrástli na špičkových hokejistov svetového formátu.

Ako nezabudol podotknúť, skutoční velikáni hokeja častokrát pochádzali zo skromných sociálnych pomerov.

„Mali pracovné návyky, nič nechceli zadarmo. Práve správne morálne a vôľové návyky ich posunuli na najvyššie priečky, no pritom nikdy nezabudli, odkiaľ pochádzajú. Práca s deťmi bola náročná a vyžadovala si individuálny prístup,“ dodal.

Do krvi im odmala vštepoval myšlienku – skromnosť je ozdoba športovca. Podľa Bednárových slov má hokej byť o kráse a romantizme, nie o neuveriteľnej fyzickej sile a urputnom boji.

„Popradské tribúny vždy milovali technických hráčov, keď motali kľučkami súperovým hráčom hlavy. Vždy si budú pamätať takých technikov ako Arne Kroták, Ferko Štolc, Iro Pažitný, Julo Dilong, Cane Gemov a ďalší. To boli skutoční básnici hokeja,“ uzavrel.

Štefan Bednár získal za svoju celoživotnú pedagogickú a športovú prácu množstvo ocenení od Olympijského výboru Slovenska, Matice slovenskej, mesta Poprad ako aj najvyššie štátne vyznamenania za rozvoj športu od predstaviteľov telovýchovy.

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš