So žartom dodáva, že popri svojich záľubách sa nestihol oženiť.
SPIŠSKÁ NOVÁ VES. Čiperný dôchodca sa narodil pred 73 rokmi v novopostavenej chalupe v blízkosti lesa v Spišskej Novej Vsi, časť Novoveská Huta. Osud chcel, aby sa vrátil po 17 rokoch do rodného domu zo Svitu, kde pracoval.
K rezbárčeniu ho priviedlo zámočnícke povolanie. „V robote som pracoval so železom a vo voľných chvíľach som z tohto materiálu vyrábal rôzne suveníry. V rodičovskom dome moje ruky nedokázali oddychovať, a tak som sa pustil do stružlikania dreveného betlehema,“ spomína na prvý kontakt s drevom Ladislav Barón.
Jeho prvé figúrky neboli najkrajšie, práca s drevom si vyžadovala inú techniku. Možno to bolo dôvodom, prečo sa k drevu vrátil až o 20 rokov po odchode na dôchodok.
„Po 40 rokoch som mal železa vyše hlavy. Svoju zručnosť som naplno rozvinul pri hre s drevom. Materiál som nachádzal pri prechádzkach lesom. Nebolo dôležité hľadať, ale dívať sa správnymi očami, mať fantáziu,“ zamýšľa sa dôchodca.
Dedinský dvor
Paradoxne k prvému väčšiemu výtvoru ho priviedla latrína, ktorá kedysi stála na každom dvore.
„Urobil som ich niekoľko a daroval. Raz ma jeden známy začal nahovárať, aby som sa pustil aj do niečoho iného. Nejako som si neveril, ťažko som sa odhodlával,“ vracia sa do spomienok L. Baron.
Pozvoľna začal vznikať dedinský dvor. Starý otec číta Bibliu, jeho mladší syn štiepe drevo. Babka prichádza s nákupom v zajde, mladšia žienka perie bielizeň v koryte. Dievča zase nesie v krčahu vodu, iná sa zase modlí pri kríži.
„Na gazdovskom dvore nesmie chýbať hospodárstvo, a tak som im doprial,“ usmieva sa.
Koľko vyrobil palíc na ryby, alebo ako spoločníčky na prechádzky, parádne valašky či drobné pomocníčky do domácností, na to si už nespomína.
„Mnoho papalášov vlastní moje gravírované valašky. Dostávali ich ako darček k okrúhlym životným výročiam od svojich kolegov,“ pochválil sa.
Dnes sa púšťa len do jednoduchších vecí. Prednedávnom dokončil chalúpku pod vrchmi. „Námety beriem z prírody. Ak mi ale nič nenapadá, pustím sa vydlabávať lyžice,“ hovorí položartom.
Vášňou turistika
V mladosti sa pán Ladislav aktívne venoval ochotníčeniu. Jeho najväčšou vášňou však bola turistika. Preliezol hádam každý kút Slovenského raja a zdolával zaradom končiare Tatier.
„Dnes sa mi zdá cesta oveľa dlhšia, kopce strmšie a pollitrovky menšie,“ neodpustí si fígľovanie senior. Spomína, že nedokázal obsedieť doma, nohy ho samé stále kdesi niesli.
„Pochodil som kus sveta. V tom čase sa k tejto záľube akosi samo pridružilo aj fotografovanie,“ spriada nite minulosti.
Automaty pre hlúpych
Jeho o 17 rokov starší brat vlastnil fotoaparát Box Cengor s dvomi hľadáčikmi, s ktorým začínal. Vo Svite si kúpil vlastný na fotografovanie Tatier.
„Bol to Durex, bakelitová škatuľa so sklopným hľadáčikom. Nevydržal dlho, pokoril ho pri páde Gerlachovský štít, ktorý bol silnejší,“ hodnotí vášnivý fotografista listujúc v albumoch. Za desaťročia vymenil mnoho fotoaparátov a zvečnil veľký kus svojho života.
S fotoaparátom sa pohráva dodnes. „Niekedy bola väčšia radosť z fotografovania. Dnes každý dostane do ruky automat a cvaká a cvaká. Nevie nič o hĺbke ostrosti, clone, osvite. Strávených mnohých hodinách zatvorených v tmavej miestnosti pri robení fotografií. Prvé automaty boli pre hlúpych, dnešné moderné zase pomaly nevieme používať,“ neskrýva dobrú náladu.
Kopance od koňa
Nohy inak vitálnemu pánovi už dobre neslúžia a lekárka mu preto prikázala pomalú chôdzu.
„Na starobu som sa naučil pomaly chodiť. Stále som sa za niečím naháňal, len oženiť som sa nestihol,“ žartuje počas celého rozhovoru.
Celý život sa zrelý sedemdesiatnik držal názoru, že je dobré mať nejaký koníček.
„Hlavne to oceníte, keď sa dostanete do penzie. Musíte ale dávať pozor, aby koníček nevyrástol a nekopal vás. Myslím tým, aby ste sa nestali jeho fanatikom,“ uzatvára debatu L. Baron.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
