Rodáka z Moravy zlákali do Orlova ryby

Pred 50 rokmi zašiel Lubomír Hužvík náhodne do Orlova, kde ho rieka Poprad ohúrila množstvom rýb.

Nadšenec rybolovu si kraj natoľko zamiloval, že v ňom našiel druhý domov.

ORLOV. Na východe Slovenska žije Lubomír osem-deväť mesiacov v roku. Domov odchádza pred Vianocami.

„Počkám, kým Poprad zamrzne,“ poznamenal.

Posledné dva mesiace v roku si v druhej domovine užíva hlavne lovom hlavátky, ktorá je považovaná za kráľovnú našich vôd.

S chlapmi v orlovskej krčme nedávno oslávil 50 rokov od svojho príchodu do dediny.

„Všetko sa to začalo náhodne. Bol som vtedy ešte s priateľkou, neskôr ženou Nadeždou, v Podkarpatskej Rusi na rybačku. Vybrali sme sa aerovkou (česká značka automobilov vyrábaná do roku 1951 – pozn. red.), všetky rieky však boli mútne, nedalo sa chytať. Cestou späť sme sa zastavili v Prešove. Nadežda mi povedala, aby sme išli smerom hore, že si prejdeme aspoň Tatry. Zastavili sme sa v Orlove, ponad rieku Poprad bol taký všelijaký most. Naďa sa bála, tak vystúpila a prešla ho pešo. Keď som sa pozrel z mosta, vo vode bola samá ryba. Dnes to už tak nie je,“ zaspomínal si Lubomír na prvé momenty v Orlove.

Keď prišiel, v Poprade plávali obrovské ryby

Množstvo rýb Moravana tak silno nadchlo, že zašiel za starostom. Ten mu odporučil vtedajšieho šéfa rybárov.

„Pán Jelenčík robil u colníkov. Dal mi povolenku. Rýb bolo toľko, že som si s tým nevedel rady. Boli to obrovské kusy, čo už dnes nie je. V Orlove sa mi tak zapáčilo, že som tu prišiel znova o rok. Už som bol ženatý, mali sme dcéru Zuzanu. Zaujímavé je, že tá sa nám narodila presne deväť mesiacov po našej prvej návšteve Orlova. Vlastne Orlov môže za to, že som sa musel oženiť,“ pousmial sa Lubomír.

Do Orlova a okolia už chodieval rybár pravidelne, brával sem aj svojich kamarátov z Přerova. Chodievali nielen na rybačku, ale aj na lyžiarske vleky nad Čirčom. V roku 1976 si prenajal v Orlove drevený domček. Pred pár rokmi si chalúpku odkúpil.

Dá sa povedať, že v Orlove je dnes Lubomír Hužvík ako doma.

„Poznám tu veľa starších ľudí, svojich rovesníkov. Vždy je o čom hovoriť. Niektorí ma možno prijali za svojho, niektorí možno nie. Ale ja sa tu cítim dobre,“ prezradil.

V Orlove, ktorý je dnes považovaný za stredisko rybárstva, pomáhal pán Lubomír zakladať aj miestnu organizáciu. Jeho známy vybavoval potrebnú agendu.

„Manželka mi vždy hovorila, že som posadnutý rybami, keď dokážem za nimi dochádzať štyristo kilometrov od bydliska. Som tu hlavne kvôli hlavátke,“ dodal rodák z Přerova na Morave.

Patrí mu rekord najväčšej ulovenej hlavátky v Poľsku

Prvú, asi meter dlhú hlavátku, sa Lubomírovi podarilo chytiť v roku 1965. Za lovom chodí aj do Poľska, kam ho rybári radi dodnes pozývajú.

Drží aj rekord najväčšej ulovenej hlavátky v krajine našich severných susedov. Vážila vyše 20 kilogramov a merala 120 centimetrov.

Poctu mu vzdali aj v Orlove, kde mu ako jedinému patrí čestné členstvo v miestnej organizácii.

V Lubomírových šľapajach idú aj jeho nasledovníci. „Syn má rybársku školu v Čechách. Na hlavátku chodil so mnou už ako päťročný,“ podotkol.

Rybám sa venuje aj jeho vnuk.

Vydal knihu, venoval ju manželke

Lubomír vydal aj zaujímavú knihu s príznačným názvom Hlavatka – ryba mého života. Venoval ju dnes už nebohej manželke.

„Je to v podstate moja autobiografia, sú tam zážitky z rybárstva. Knihu som venoval svojej žene Nadežde,“ prezradil.

Publikácia s množstvom fotografií zachytáva dianie v Orlove a okolí, v Podkarpatskej Rusi i v poľskej Muszyne. Predali sa jej stovky.

Vo voľnom čase sa Lubomír venuje aj výrobe mušiek – pre rybárov i seba.

„Je to zaujímavá robota, nie jednoduchá, povedal by som, že ide o hotovú vedu. Treba poznať názvy, vedieť, ako sa čo robí, z čoho to skladať. Mám perie napríklad z anglických kohútov. Ono je to ako v rybárstve. Keď človek do toho vnikne, zistí, že nevie nič,“ uzavrel nadšený milovník rýb.

Kráľovná našich vôd. Preparovanú hlavátku má symbolicky aj vo svojej chalúpke.