Už ako mladý a slobodný chodieval za svojou terajšou manželkou na rande na bicykli. A to zdolával stokilometrovú trasu. Dnes už bývalý maratónec a súčasný priebojník v bikejöringu má síce vážne zdravotné problémy so sluchom, napriek tomu šport je jeho životný štýl.

SMIŽANY. Vladimír Kliko má 51 rokov. Behával odmalička. Na svojom konte má dvadsať bežeckých maratónov. Jeho pes Rišo, s ktorým pestuje bikejöring, je vlaňajším slovenským majstrom.

Rodák od Košíc spomína, že s láskou k športu sa už narodil.

„Otec bol bačom, odmala som mu pomáhal, okolo oviec bolo treba stále veľa behať,“ spomína.
Nezmenilo sa to u neho ani po tom, ako stratil na takmer 90 percent sluch.

Dnes môže pracovať, športovať a rozprávať sa s ľuďmi iba za pomoci prístroja.

„Mal som asi päť rokov, keď som veľmi prechladol a ochorel. Odniesol si to sluch. Inak som úplne zdravý a v dobrej kondícii práve vďaka športu a strave,“ hovorí pán Vladimír.

Veľké brucho by mu bolo na obtiaž

Vysoký Smižanec je samý sval, prebytočný tuk by na ňom niekto hľadal márne.

„Šport mi prináša obrovskú radosť, optimizmus, cítim sa byť veľmi silným. Všetky denné povinnosti zvládam lepšie a bez stresu. Ten, kto nešportuje, tak to nepochopí. Bez pohybu by som nevedel žiť. Neviem si ani predstaviť, že by som mal veľké brucho ako niektorí muži. V bruchu nie je sila a je len na obtiaž,“ s úsmevom tvrdí smižiansky športovec.

Podobne je na tom so stravou. Hovorí, že už ako dieťa baču vyrastal hlavne na bielkovinách a zelenine i ovocí, ktoré doma dopestovali.

„Nepijem kávu, snažím sa ani nejesť cukor. Kúpil som si desať kíl hrozna v akcii, to sú moje sladkosti. Ovocie je boží dar, opiera sa do neho slnko, je v ňom veľa energie,“ tvrdí V. Kliko.

Zaťali sa a vyhrali

Súťažne začal behávať ako študent na strednej priemyselnej škole. Dnes pracuje na smižianskom poľnohospodárskom družstve v živočíšnej výrobe. Hovorí, že aj vďaka dobrej fyzickej kondícii zvláda prácu ľavou zadnou.

Na svojom konte má dvadsať maratónov. Veľmi rád spomína na svoje víťazstvo v roku 2010 v Nízkotatranskej stíhačke. Bežalo sa sto kilometrov z Telgártu až po Donovaly. So svojou partnerkou z Levoče zvládli náročnú horskú trasu za 23 hodín, bežalo sa aj v noci.

„Rok predtým to vyhrala maďarská dvojica. Nahovoril som bežkyňu z Levoče, aby sme sa spojili, veď je to hanba, že vyhrali u nás bežci zo zahraničia. Zaťali sme sa a vyhrali,“ s úsmevom spomína pán Vladimír.

Maratón je sviatok

Pred troma rokmi k behu pridružil bikejöring. Ide o jazdu na bicykli so psom.

„Trasu dlhú štyri kilometre ma ťahá Riško, naspäť ideme na preteky,“ hovorí s úsmevom o svojom psovi plemena pointer, ako spolu trénujú.

Košický maratón tento rok len sledoval v televízii a hovoril, že mu bolo veľmi smutno.

„Ľutoval som, že som sa týchto pretekov nezúčastnil. Je to obrovský sviatok,“ hovorí.
V tomto roku si zasúťažil v Behu Slovenským rajom či v Behu na Popradské Pleso. S Rišom sa zase chystá do Mošoviec zasúťažiť si v disciplíne bikejöring.

V práci. Prácu na družstve zvláda aj vďaka dobrej fyzickej kondícii.
Foto: kar

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš