Pred viac ako mesiacom nás na zimných olympijských hrách v Soči reprezentovalo mnoho talentovaných mladých pretekárov, ktorí by mohli byť v budúcnosti nepochybne hviezdami slovenského či svetového športového neba.
POPRAD. Ako to už pri takýchto pretekoch býva, nechýbali ani zástupcovia spod Tatier. Jedným z nich bol i nadaný 19-ročný športovec Jozef Petrulák, študent Spojenej Školy Dominika Tatarku v Poprade a člen sánkarského oddielu Lokomotíva Čadca. Okrem toho, že sa rád venuje cykloturistike alebo si vychutnáva popri behu dobrú hudbu, jeho najväčšou vášňou je sánkovanie.
Jožko, v úvode som spomenula, že nás na ZOH v Soči 2014 reprezentovali Podtatranci. Ty však nie si úplne spod Tatier. Priblížiš čitateľom, ako si sa do Popradu dostal?
„Pravda, nie som. Pochádzam z Čadce, kde sa nachádza i môj sánkarský klub Lokomotíva Čadca. Do Popradu som prišiel kvôli myšlienke projektu centra olympijskej prípravy, ktoré bolo od 1. septembra 2009 zriadené pri škole, ktorú navštevujem. Tento projekt vznikol na podnet Ministerstva školstva SR a práve v Poprade, v Spojenej škole Dominika Tatarku, kde navštevujem posledný ročník športovej triedy, vzniklo jedno z desiatich centier. Síce ma od môjho rodného mesta delia nejaké tie kilometre, nerobí mi to problém. Sú tu lepšie podmienky na tréning a zároveň mi bolo v škole umožnené študovať na základe individuálneho študijného plánu, čím som získal viac priestoru pre svoj športový rozvoj. Spolu s reprezentáciou tu máme koncentrovanú väčšinu našich tréningov.“
Tvojou olympijskou disciplínou bola jazda v dvojsedadlových saniach. Ako som sa však dozvedela, venuješ sa im od roku 2008, pričom svoj športový sen si začal žiť už v roku 2003. Kto ťa k tomuto športu priviedol? Máte v rodine športovca, ktorého úspechy dnes nasleduješ?
„Ako si správne poznamenala, sánkovaniu sa venujem od svojich 9 rokov. V rodine síce nemám nikoho, kto by sa profesionálne venoval športu, no občas ich dobrovoľne-nasilu prinútim, aby sa mu venovali aspoň rekreačne (úsmev). K sánkovaniu ma priviedol dnes už bývalý sánkar Branislav Poláček. Od roku 2007 som bol súčasťou juniorskej reprezentácie, kedy som jazdil na jednosedadlových saniach. V rámci disciplíny dvojsedadlových saní štartujem v seniorskej kategórii a venujem sa im od roku 2008, pričom som do roku 2013 zároveň jazdil i jednosedadlové. Momentálne sa špecializujem na jazdu len v dvojsedadlových saniach, i keď príležitostne a tréningovo zasadnem aj do jednosedadlových.“
Akými úspechmi je pretkaná tvoja cesta pred olympiádou či priamo na nej? Je niečo, čo ti sánky, ako sa hovorí, vzali?
„Samozrejme, určite by sa niečo našlo. No je omnoho viac toho, čo mi dali, než toho, čo mi vzali. Človek získa skúsenosti, priateľov, spozná mnoho miest a ľudí a stane sa súčasťou obrovskej športovej rodiny, ktorá je mu oporou a má s ňou nespočetné množstvo zážitkov. Čo sa týka úspechov, vždy veľmi rád spomínam na 1. miesto v jednotkách či dvojkách z majstrovstiev Slovenska juniorov, ktoré sa konali v Igls, 2. miesto z juniorského Svetového pohára v Lillehammeri, ktorý sa konal roku 2012, 3. miesto z majstrovstiev Európy juniorov v Königssee či 4. miesto v štafetách v Oberhofe. Po prvom roku v seniorskej kategórii sa teším najmä z 11. miesta v dvojkách a 5. miesta v štafetách na majstrovstvách Európy z lotyšskej Siguldy. Na samotnej olympiáde sme spolu s mojím sánkarským partnerom Mariánom Zemaníkom skončili na 12. mieste a ako družstvo na 10. mieste v štafetách.“
My, laici, si nevieme celkom predstaviť, ako taká sánkarská príprava prebieha. Priblížiš nám, čo prežíva pretekár pri samotnej jazde?
„Keďže na Slovensku ani nemáme plnohodnotnú dráhu, naše tréningy zameriavame počas leta na štarty. Tie trénujeme na štartovacom trenažéri v Starom Smokovci, avšak, keď je čas a financie, cestujeme na tréning do zahraničia, na niektorú z dráh. Okrem pravidelného tréningu stojí za úspechom i veľa driny v posilňovniach. Čo sa týka zimnej prípravy, teda našej hlavnej sezóny, pred začatím prvých pretekov a svetových pohárov máme len pár týždňov na sústredenia a tréningy. Čo prežívam? Dobrý jazdec sa sústredí len na to, čo má v danej chvíli spraviť na dráhe. Pravdupovediac, na nič iné ani neostáva čas, resp. nie je iná možnosť, keďže pri rýchlosti 130 km/h dokáže i malá chyba spôsobiť obrovské problémy. Priznám sa, tú rýchlosť už človek ani nevníma. Sústredím sa skôr na správnu koordináciu pohybov a samotné riadenie.“
Povedzme, že by som bola potenciálnym záujemcom na pozíciu mužského pretekára. S akými finančnými nákladmi mám počítať a aké telesné či duševné predpoklady by som mala spĺňať?
„Náklady spojené s týmto športom sú nemalé ako napokon v každom športe. Jedna jazda stojí od 20 do 30 eur, závisí od toho, na akej dráhe sa koná a koľko údržba samotnej dráhy stojí. K tomu je potrebné pripočítať materiál, ubytovanie a stravu, čím náklady ešte viac rastú. Ak by si chcela byť úspešným pretekárom, mala by si merať okolo 185 až 190 cm. Dlhé ruky by boli pri štarte obrovskou výhodou, rovnako ako aj schopnosť správne skoordinovať pohyby. Cit pre odstredivé sily a gravitáciu sú taktiež veľkým plusom.“
Pokiaľ mám správne informácie, vekovo spadáš do kategórie juniorov. Ako si sa aj napriek tejto skutočnosti dostal do reprezentácie na ZOH?
„Áno, pravda, vekom som ešte stále junior. Jazdím však v disciplíne dvojsedadlových posádok, kde sa berie do úvahy vek staršieho pretekára, čo je v prípade Mariána 21 rokov. Do reprezentácie som sa dostal po tom, čo som splnil kvalifikačné kritériá FIL-u, medzinárodnej sánkarskej federácie a umiestnil sa v prvej osemnástke po prvých 5 svetových pohároch v olympijskej sezóne.“
Väčšina pretekárov má športový vzor, ku ktorému vzhliadajú a ktorému sa chcú podobať. Máš nejaký i ty?
„Nie, nemám. Snažím sa prekonávať najmä samého seba (úsmev).“
Čo hovoríš na samotnú olympiádu? Aké máš z nej pocity a ako by si ju zhodnotil, či už ako zážitok alebo ako skúsenosť? Boli nejaké komplikácie počas vašej prípravy alebo samotnej jazdy?
„Moje pocity boli a sú skvelé. Veľmi ma teší, že som to dokázal ešte pred dvadsiatym rokom môjho života. Čo sa týka samotnej organizácie, Rusi pripravili všetko na 110 percent a športoviská boli i napriek vysokým teplotám skvelo pripravené. Olympiáda bola pre mňa testom ako fyzickej, tak aj psychickej zdatnosti a odniesol som si odtiaľ pekné spomienky. Bola to pre mňa obrovská skúsenosť, mať možnosť štartovať na vrcholových pretekoch. Mali sme menšie komplikácie, keďže som mal v tréningu zranenie ramena, no do pretekov ma dali šikovní lekári a fyzioterapeuti dokopy. Napokon sme spolu so všeobecnou pohodou, ktorá medzi nami na štarte pretekov vládla, dokázali vybojovať pekné, ako som už spomínal, 12. miesto, na ktoré som veľmi hrdý. Som názoru, že v štafetách sme ako družstvo mali na viac, no aj 10. miesto je pekné.“
Toho roku končíš strednú školu, ako profesionálny športovec však, predpokladám, nemáš času na rozdávanie. Ako sa stíhaš pripravovať na maturitné skúšky? Čo tvoje plány do budúcna? Hodláš v športe pokračovať?
„Času na učenie som mal síce menej ako moji spolužiaci, no aj tak si myslím, že to zvládnem bez väčších problémov. Víziu nasledujúceho štúdia už mám, pravdepodobne trénerstvo, no všetko ukáže čas. Sám neviem, ako sa veci vyvinú a či budú ešte na Slovensku aspoň aké–také podmienky pre tento šport, preto ani moja budúcnosť nie je jasná. Mojím športovým snom je vyhrať olympiádu alebo sa umiestniť v prvej trojici, no pri našich skromných športových podmienkach na Slovensku to v porovnaní s inými štátmi snom i ostane.“
Autor: Ivana Petrušová
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
