Tri javiská, na ktorých sa vystriedali zahraničné i slovenské folklórne súbory, v stánkoch približne 200 remeselníkov, viac ako 40 druhov remesiel a historický program na hrade – víkend patril festivalu Európskeho ľudového remesla.

KEŽMAROK. 24. ročník remeselného festivalu odštartoval už v piatok. Brány mesta Kežmarok sa v ten deň o jedenástej dopoludnia zavreli. Pred nimi sa zišli tí, ktorí chceli mestské brány pokoriť.

„Nepriateľov sme porazili, mesto Kežmarok môže otvoriť brány a môžu sa začať trhy,“ vykrikovali s radosťou víťazi.

Po zdolaní protivníkov, ktorí stáli v ceste, si to celý sprievod zamieril priamo na námestie, kde sa už pripravovali remeselníci, aby mladším generáciám priblížili čaro a hodnoty remesla.

Kultúrny program bol na dvoch pódiách

Na pódiu sa tri dni striedali domáce súbory, kežmarská Magura, popradský Venček, ale diváci sa mohli pokochať aj na umení z Poľska či Maroka. V piatok boli lavičky pred pódiami zaplnené. V sobotu na nich sedelo iba pár ľudí s dáždnikmi nad hlavou. Festivalu na čare však neubral ani dážď.

Ten ustal vo chvíli, keď na pódiu vystúpil prezident Andrej Kiska, ktorý si prišiel pozrieť remeslá a porozprávať sa s ľuďmi. Festival navštevoval aj bývalý prezident Ivan Gašparovič.

Kiska je však v Kežmarku skoro ako doma. Rozdával autogramy, odpovedal ľuďom na otázky a pri stánkoch ho z veľkej drevenej lyžice ponúkli zrejúcim syrom a vínom. „Musíte si to vychutnávať, kotúľajte si to v ústach,“ poradil mu syrár. „Ale ja musím aj rozprávať,“ zasmial sa prezident.

Spomenul, že veľa ľudí na Slovensku nepozná čaro mesta Kežmarok. Vyzdvihol dve námestia, hrad.

Kežmarský festival v obrazoch

Pozrite si fotogalériu >>

Hrad sa vrátil v čase

Divákom brali na hrade dych cvičené dravce, ktoré predvádzali svoje umenie.

Sokoliarstvo je prastaré umenie, ktoré vzniklo asi dvesto rokov pred naším letopočtom v oblasti strednej Ázie. Myšiak lesný, orol bielohlavý, čí kaňa za maličkú mäsitú odmenu preleteli kežmarským hradným dvorom. Keď rozpäli krídla, ľudia pod pódiom nedýchali.

Ako nám povedal Pavel Michal zo skupiny Sokoliarov sv. Bavona z Banskej Štiavnice, iba málokto vie, že ukradnutie alebo usmrtenie vzácnych dravcov sa v stredoveku trestalo smrťou. Sokoliarstvu sa venuje už od svojich 10 rokov. Nepamätá sa, že by z týchto vtákov niekedy pociťoval strach.

„Samozrejme, treba mať rešpekt voči tým dravcom. Aj keď sú odchované v zajatí, stále, aj menšou chybičkou, sa môže stať, že uletia a potom ich musíme hľadať. A stále je to predátor, nevravím, že by nám cielene chceli ubližovať, ale treba dávať pozor pri kŕmení. Zobák aj pazúry sú veľmi ostré, preto máme aj rukavice,“ uviedol Pavel.

O tých svojich však vôbec nepochybuje. „Nám dravce neublížia, majú nás radi, ale môže sa stať, že nejakým neopatrným zaobchádzaním nás môžu poškriabať. Nie je to útok, ale keby boli moje pohyby pri kŕmení neohrabané, tak nám môže ublížiť,“ priznal Michal.

Sokoliar je zároveň aj riaditeľom školy, jedinej na svete, kde je sokoliarstvo aj v učebných osnovách. Celý svoj život venuje týmto vtákom. „Je to hobby a svojím spôsobom aj môj životný štýl. Je dosť hektická doba, keď si nájdem čas a vybehnem si s dravcami niekam polietať, je to príjemný relax.“

Na kežmarskom hrade bola celkovo atmosféra dávnych čias. Okrem sokoliarov si ľudia vypočuli dobovú hudbu, pozreli šerm či bojové umenia.

Krvavé dejiny

K EĽRU už neodmysliteľne patria aj Krvavé dejiny. V noci za splnu mesiaca si pár odvážlivcov vychutnalo strach za múrmi hradu.

Krvavý príbeh notára Jakuba Kraya v podaní ľubického divadla Ex teatro mal v tmavých priestoroch Kežmarského hradu neopakovateľnú atmosféru. Truhly, dejiny detailne vykreslené historičkou Norou Baráthovou a mesiac nad hradnou vežou vyvolávali zimomriavky.

Krik ženy miestneho kata, šarmantnosť notára Jakuba Kraya, ktorý bol povolaný do slobodného kráľovského mesta, činy intrigánskeho Martina Dévaya, ktorý túžil po manželke chýrneho notára či smútok Krayovej ženy nad jeho hlinou. To všetko priniesli tohtoročné krvavé dejiny.

Podľa slov režiséra Marcela Hanáčka tento rok ako tromf vytiahli divadelníci ohyzdnú, bezzubú pani, ktorá sa v komnate zjavila manželke Jakuba Kraya. V normálnom živote by ju diváci vraj nespoznali, pretože tejto roly sa zmocnila inak veľmi krásna žena.

Divákov sme zastavili ihneď po opustení kaplnky, kde celý príbeh gradoval. Opísali svoje emócie.
Juraj Jiždinský sa zúčastnil desivého predstavenia prvýkrát. Odporučili mu to jeho známi. Ako sám povedal, jeho očakávania boli naplnené. „Mňa zaujal celý tento hrad. Bál som sa iba trošku na začiatku. Zľakol som sa tej prvej ukričanej ženskej, to ma šokovalo, ale zážitok to bol veľmi pekný,“ povedal.

Stanislav Joch bol pripravený na všetko. Ten na hrade nevynechal ani jeden rok. Pravidelne podujatie navštevuje, pretože vie, že Ex Teatro to stále vymyslí inak. „Najviac ma zaujali scénický tanec a tá parádna hudba. Herecké výkony na jednotku ako vždy, husia koža bola na začiatku pri tej žene, ktorá vybehla, ale aj tí chalani v truhlách boli tiež dobrí,“ uviedol.

Marta Imrichová kedysi sprevádzala návštevníkov po hrade. To, že jeho múry pozná, zaručilo, že sa nebála.

„Rok čo rok sú stále deprimujúcejšie a výkony hercov sú úplne vynikajúce, na vysokej úrovni.“ Najviac sa jej páči, že všetko súviselo s históriou hradu a Kežmarku.

Napriek dažďu prišli tisíce ľudí

Tohtoročným kráľom remesiel sa na festivale Európske ľudové remeslo (EĽRO) v Kežmarku stal drevorezbár Cyril Kocúrek.

"Tento ročník festivalu z časti ovplyvnilo počasie, pršalo, takže prišlo menej ľudí ako minulý rok, ale nebol to až taký veľký rozdiel. Odhadom navštívilo naše podujatia a videlo našich remeselníkov počas troch dní, od piatka do nedele, 30 000 až 35 000 ľudí," hodnotil riaditeľ festivalu Igor Kredátus.

Samotných organizátorov i remeselníkov podľa neho príjemne prekvapilo, že ľudia chodili aj v hustom daždi.

Remeselníci ukázali šikovné ruky

Európsky ľudový festival (EĽRO) v Kežmarku cez víkend tradične hostil približne dve stovky remeselníkov. Návštevníci festivalu remesiel a ľudovej kultúry sa mohli pristaviť pri stánkoch drotárov, výrobcov sviečok či keramiky, šperkárov, rezbárov, tkáčov, ale i pri stánkoch s výrobkami z kože.

KEŽMAROK. Rovnako ako po minulé roky i tento ročník EĽRO bol venovaný jednému z cechov. Tohtoroční návštevníci si mohli pozrieť i prácu spracovateľov kože z cechu garbiarov, sedlárov či remenárov. Niektorých z nich festival hostil prvýkrát.

„Remenári v minulosti vyrábali hlavne opasky, neskôr popri tom i rôzne druhy remienkov, puzdierok na nože či závesy na meče,“ popísal prácu výrobcov Ondrej Sabela z Turzovky.

Pre remenárov je podľa Sabelu špecifická výroba ozdôb na zhotovené remene, ale i na odevy. Od cechu remenárov sa vraj oddelili gombikári, ktorí si založili vlastný cech.

Remenárstvu sa Sabela venuje približne pätnásť rokov. „Je to tak v prípade, že nerátam asi päť rokov začiatkov, keď som hádzal o stenu vyrobené pracky, pretože sa mi nedarilo,“ dodal výrobca.

Remeselníkov teší uznanie od bežných ľudí

Výrobky z kože mohli záujemcov prilákať i k stánku Jána Tótha z Horných Salíb, ktorý sa venuje najmä výrobe pletených bičov.

„Každý by sa mal zastaviť a pozrieť si, ako sa voľakedy pracovalo s kožou, dozvedieť sa niečo viac o tejto tradícii,“ doplnil Tóth a dodal, že práca s kožou je veľmi rušná. Venuje sa jej však už od roku 1990.

Festival si okrem návštevníkov obľúbili i samotní remeselníci. „Na EĽRO som šiesty alebo siedmykrát. Vždy som sa potešil, keď nás na festival pozvali, pretože tu chodím veľmi rád,“ povedal drotár Róbert Hozák z Čadce.

Ľudia, ktorí na festival prídu, si podľa neho vážia a vedia oceniť jeho prácu, alebo aj pochváliť ich výrobky.
Drotárstvo je podľa Hozáka tradičné remeslo, ktoré vzniklo kvôli vysokej hodnote keramiky.

„Keď praskla, drotári ju vedeli zdrôtovať a znova spojiť,“ popísal vznik drotárstva Hozák.

Neskôr drotári oslovovali gazdinky, či by mali záujem o vešiaky či misky do domácnosti, a tak postupne rozvinuli svoju prácu.

Počasie neprialo, ľudia aj tak prišli

Na festivale mohli návštevníci spoznať medzi remeselníkmi i známe tváre. „Som kežmarská atrakcia a svoju prácu tu predstavujem už dvadsiaty tretí rok,“ spresnil kežmarský rezbár Cyril Kocúrek, ktorý vyrezával sochu pred očami okoloidúcich.

„Chcem ponúknuť ľuďom zážitok, pretože ak sa niečo vytvára priamo pred nimi, zasiahne to ich pamäť oveľa viac,“ vysvetlil šesťdesiatjedenročný rezbár, ktorý sa remeslu venuje už päťdesiat rokov.

Záujem okoloidúcich priťahoval i stánok so sviečkami z včelieho vosku. „Ide o čisto prírodnú látku, ktorá má veľmi príjemnú vôňu,“ vysvetlila výrobkyňa Viera Moková z Bratislavy.

Sú to podľa nej práve sviečky z včelieho vosku, ktorými sa v minulosti svietilo. „Parafín síce máme sto rokov, ale včelím voskom ľudia svietili celý stredovek,“ doplnila. Po týchto sviečkach vraj ľudia siahajú najmä v sviatočných chvíľach.

Na prehliadku tradičných remesiel si i napriek nepriaznivému počasiu našli čas i ľudia zo širšieho okolia.
„Na EĽRO som síce prvýkrát, no páči sa mi tu. Festival mi odporučil kolega, ktorý tu bol i minulý rok,“ povedala Veronika Volárová, ktorá prišla predovšetkým za remeslami až z Prievidze.

Dominika Braná

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš