Zapamätá si miesto i čas stretnutia s pytliakom, plachosť stráca, až keď sa naň niekoľko mesiacov nepoľuje. Vybrali sme sa do Tatier pozorovať kamzíky.
Chcete vidieť kamzíky? Žiadny problém, príďte k nám do Javoriny, pozýva cez telefón Marián Janiga, riaditeľ Výskumného ústavu vysokohorskej biológie v Tatranskej Javorine. „Vybehneme na kopec za ústavom, tam ich je dosť.“
Stretnúť kamzíka v Tatrách naozaj nie je nič výnimočné. Tento rok ich pri pravidelnom jarnom sčítaní pracovníci Štátnej ochrany prírody SR a Štátnych lesov TANAP napočítali na slovenskej strane 844, čo je najviac za posledných 57 rokov. Spokojní sú lesníci i ochranári.
Jeden z nich, ochranár a filmár Erik Baláž, práve nakrúca dokument o spolunažívaní kamzíkov a rysov, vlani mal premiéru jeho film Vlčie hory o nedotknutej prírode Východných Karpát. Doma je však v Tichej a Kôprovej doline, od svojich šestnástich tu strávil viac ako tisíc nocí. Aby doliny ochránil pred plánovanou ťažbou dreva a lovom zveri, nakrútil dokument Strážca divočiny a vydal knihu Posledná pevnosť.
Navrhuje výlet do týchto lokalít, trasu naplánuje tak, aby sme mohli aj prespať. Mali by sme ideálne podmienky na pozorovanie, kamzíky sú totiž najaktívnejšie neskoro večer a skoro ráno. Znie to lákavo a dobrodružnejšie než ‚kopec za ústavom'.
FOTO: KAROL KALISKÝ
Je zvedavý a nebojí sa
Hoci je kamzík vrchovský tatranský (Rupicapra rupicapra tatrica) plaché zviera, občas dovolí, aby ste sa k nemu priblížili hoc aj na dva-tri metre. Závisí to od dennej hodiny, pohlavia, povahy alebo inej skutočnosti. „Niektorí ľudia považujú takéto jedince za choré, ale to nie je pravda,“ vysvetľuje biológ Marián Janiga z výskumného ústavu.
Kamzík je inteligentné a zvedavé zviera, keď zistí, že mu od človeka nehrozí nebezpečenstvo, prispôsobí sa tomu. Plachým sa stáva, ak sa naň poľuje, vtedy uteká aj pred obyčajnými turistami. Strachu sa však dokáže pomerne rýchlo zbaviť, v priebehu niekoľkých mesiacov bez lovu.
„Poznal som capa, ktorý mal na skalách ležovisko a pravidelne tam cez deň vylihoval. Stačilo, aby som sa priblížil na 40 metrov a už naježil srsť. Zakaždým sa pomaly a ťažkopádne zodvihol a vnútorne nahnevaný odišiel zo svojho miesta,“ opisuje Janiga.
Keď toho istého capa stretol na turistickom chodníku skoro ráno alebo neskoro večer, dostal sa k nemu až na metrovú vzdialenosť. „Ani len nemal záujem mi uhnúť. Kráčal po hrebeni a ja za ním. Ako keby som pásol kozičku.“
FOTO: KAROL KALISKÝ
Pytliaka si zapamätá
Dobrý pozorovateľ vie zo správania zvieraťa usúdiť, či má skúsenosti s pytliakmi, alebo nie. Kamzík si zapamätá miesta, odkiaľ mu hrozilo nebezpečenstvo a nasledujúce dni popri pasení stále pozerá tým smerom. Pred človekom vtedy uteká z oveľa väčšej vzdialenosti a ostražitý je aj počas dňa. Pred prirodzenými predátormi je v strehu hlavne za úsvitu, súmraku a počas jasných nocí.
Podľa Viery Kacerovej, zoologičky TANAP-u, bolo pytliactvo v minulosti jednou z príčin nízkeho počtu tejto zveri u nás. Správa Tatranského národného parku nemala dostatok zamestnancov a nechodili do terénu.
„Dnes máme strážcov, ktorí sú dennodenne v dolinách a majú prehľad, kto sa tam pohybuje. Vtedy boli Tatry cez týždeň prázdne, pytliaci mohli strieľať. Hlavne na poľskej strane Tatier sme našli množstvo kamzičích lebiek,“ hovorí Kacerová. K rozmachu pytliactva v Poľsku prispel podľa nej aj fakt, že ak poľský pytliak ulovil kamzíka na slovenskej strane, doma ho nemohli pokutovať.“
V žalúdku hľadali všeliek
Kamzík bol vždy obľúbenou a vysoko cenenou trofejou, v minulosti ho však lovili aj pre mäso. Je kvalitné, aj keď ide o „kozinu“, na poľskej strane sa z neho varievali polievky.
Ľudia tiež verili, že bezoárové guľky v ich žalúdkoch majú liečivé schopnosti a mnohé zvieratá doplatili na poveru životom. Tieto kameňu podobné útvary vznikajú z nestráviteľných častí potravy, chlpov, rastlinných vlákien alebo zo živice na kosodrevinách. V žalúdku ich však nemá každý jedinec.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
