V súčasnosti padajú za obeť podkôrnemu hmyzu aj najvzácnejšie časti tatranských dolín vrátane limby, ktorá je symbolom Tatier.
VYSOKÉ TATRY. Desať rokov po veľkej vetrovej kalamite hovorí vedúci ochranného obvodu Štátnych lesov Tatranského národného parku Tatranská Javorina Ján Slivinský o prehratom boji s lykožrútom.
Takmer celé územie ochranného obvodu Tatranská Javorina, približne 97 percent, sa nachádza v troch národných prírodných rezerváciách. Z celkovej výmery 2 700 hektárov lesa už celú tretinu zničil podkôrny hmyz.
„Skúsenosti sme mali. Jednu hmyzovú kalamitu sme v rokoch 1995 a 1996 úspešne zlikvidovali. My sme presne vedeli, aký vývoj nás čaká. Mrzí nás, že naše varovania ostali nepovšimnuté,“ povedal Slivinský.
Zničeniu lesov nedokážu zabrániť
V súčasnej situácii už nie je podľa neho v silách človeka zabrániť úplnému zničeniu lesov v Tatrách lykožrútom.
Počiatočné nespracovanie vetrovej kalamity v Tatranskej Javorine ešte z roku 2002, približne 7 500 metrov kubických dreva, spôsobilo podľa Slivinského premnoženie lykožrúta na 209 000 metroch kubických do konca roku 2013.
Z toho je v bezzásahovej zóne približne 144 000 metrov kubických dreva.
Podľa Slivinského práve negatívne dopady klimatických zmien, o ktorých sa stále rozpráva, by „nás malo evokovať k tomu, aby sme si vážili každý zelený strom“.
Podľa neho bolo v silách človeka zvládnuť kalamitu v Javorine a nedostať ju do takých rozmerov, do akých sa dostala
Tatranský národný park bol v minulosti „výstavnou skriňou“ a lykožrút sa tu nedostal do takého stavu, v akom je dnes.
Lykožrút likviduje limby
„V súčasnosti nám odchádzajú celé závery dolín aj smrečiny spolu s limbou, ktorá je symbolom Tatier. V súčasnosti ju likviduje lykožrút,“ povedal Slivinský.
Podľa neho súčasná generácia ochudobnila budúce generácie o zelené porasty v Tatrách. „Prichádzame o 150- až 200-ročné porasty, tie ešte mali polovicu života pred sebou,“ povedal Slivinský.
Súčasný stav nie je podľa Slivinského konečný. Každý rok pribúdajú ďalšie desiatky hektárov zničeného lesa.
Zároveň zdôrazňuje, že táto severná časť TANAP-u vôbec nebola zasiahnutá rozsiahlou vetrovou kalamitou v roku 2004.
Priestor pre premnoženie lykožrúta vytvoril podľa Slivinského svojou nečinnosťou až človek, na základe zákazov a obmedzujúcich požiadaviek orgánov ochrany prírody.
"Paradoxne pri uplatňovaní pasívnej ochrany, čiže bezzásahového režimu, je najviac postihnutý predmet ochrany. Okrem toho nám v obdobiach sucha vo zvýšenej miere vysychajú pramene a strácajú sa potoky, prívalové dažde spôsobujú obrovské škody,“ dodal Slivinský.
Foto k článku: TASR/Oliver Ondráš
Scenár zo Šumavy a Bavorského lesa
Pasívna ochrana prírody vychádza podľa Slivinského z predpokladu, že príroda sa sama vysporiada s podkôrnym hmyzom a preto netreba robiť proti nemu žiadne opatrenia.
Tento prístup začala ochrana prírody podľa Slivinského razantne presadzovať na neúmerne veľkom území už po vetrovej kalamite zo 17. novembra 2002, ktorá urobila najväčšie škody v oblasti Javoriny.
Už teraz sa v Tatrách podľa neho opakuje podobný scenár, aký sa udial v národných parkoch Bavorský les alebo Šumava, ktorým bolo totálne zničenie smrečín lykožrútom v bezzásahovej zóne až po hornú hranicu lesa.
Riaditeľ parku: Nemožno hovoriť o škodách
Podľa riaditeľa Správy TANAP Pavla Majka však v prípade Tatranskej Javoriny nemožno hovoriť o škodách na lesných porastoch.
Podľa neho je potrebné povedať, či ide o národný park, alebo je to lesný závod. Ak je to lesný závod, tak sú škody na dreve a drevnej hmote.
"Ak je to národný park, kde sa cení biodiverzita a celý ekosystém, tak nemôžeme hovoriť o žiadnych škodách, pretože sme v najprísnejších stupňoch ochrany, kde víťazí príroda, nie človek," konštatoval Majko.
Zdôraznil, že naďalej platí zákon o ochrane prírody a ten stanovuje, že v 5. stupni ochrany sú porasty určené za bezzásahové.
Zároveň nesúhlasí s definíciou, že na tých miestach všetko zahynulo a fatálne vyschlo.
"Tam, kde niečo zahynie, vždy vzniká niečo nové a na tých kalamitných plochách, ktoré vyschli z dôvodu premnoženia podkôrneho hmyzu, je nový mladý les. Tak isto aj na plochách, ktoré štátni lesníci spracovali a následne zalesnili, je tiež nový mladý les. Jediný rozdiel je, že tu to druhové a drevinové zloženie namiešala matka príroda a v nižších polohách to bol človek," upozornil Majko.
Ochranárska odborná verejnosť zdôrazňuje, že lykožrútovú kalamitu príroda zvládne sama a v najvyššom stupni ochrany nie je potrebný zásah človeka.
Príkladom Rakúsko?
Podľa Jána Švančaru zo Slovenskej lesníckej komory však hrozí, že príroda týmto autoregulačným spôsobom dospeje do štádia, kedy podmienky prestanú vyhovovať človeku.
"Samovývoj je možné realizovať v Yellowstonskom národnom parku, kde nikto nežije, ale nie na Slovensku, v urbanizovanej krajine, kde by mala fungovať symbióza človeka s prírodou," upozornil Švančara.
Dáva za príklad Rakúsko, kde v Alpách sú na jednej strane obrovské lyžiarske strediská, zjazdovky, parkoviská, hotely a podobne, ale popritom je tam kamzík, svišť a príroda tam funguje.
"Ak to ide tam a určite to nerobia takým spôsobom, že zahubia chránené druhy, tak to ide aj na Slovensku," objasnil Švančara.
[content type="fb" stype="fanpage" url="https://www.facebook.com/pages/Vysok%C3%A9-Tatry-na-Facebooku/342066954819"][/content]
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
