Ujčík sa vrátil do Popradu aj kvôli výbornej partii

Róbert Ujčík. Útočník FK Poprad (uprostred).
Róbert Ujčík. Útočník FK Poprad (uprostred). (Autor: Marián Dic)
Sportnet|11. dec 2014 o 00:00

Po návrate zo Senca sa stal v materskom futbalovom klube stabilným hráčom.

Medzi prioritných ofenzívnych hráčov popradského mužstva v jesennej časti súťaže patril odchovanec a ofenzívna opora, 25-ročný Róbert Ujčík, ktorý sa stal po svojom návrate zo Senca v lete opäť stabilným hráčom vo svojom materskom klube.

POPRAD. V nasledujúcom rozhovore sme sa tejto útočnej opory mužstva opýtali nielen na doterajšiu činnosť v tomto športe, ale aj účinkovanie v domácom klube a očakávania do nastávajúcej kariéry.

V popradskom mužstve ste v jesennej časti patrili medzi stabilných hráčov základného kádra. Nakoľko ste túto skutočnosť v tomto období podľa vás zvládli?

„V prvom rade som bol veľmi rád, že až na prvý zápas, kedy som ešte nebol popradským hráčom, som mohol odohrať všetky stretnutia. Zo Senca domov som sa vrátil takmer po 12 rokoch a všetkých spoluhráčov som veľmi dobre poznal. Do Popradu som prišiel navyše s tým, aby som bol pre mužstvo prínosom. Myslím si, že sa mi to čiastočne podarilo a určite mu pomohol a osobne s tým môžem byť spokojný. Je jasné, že som vždy dúfal, že budem hrávať v základe aj napriek tomu, že niekoľkokrát som očakával, že tréner Lajčák ma posadí na lavičku, lebo niektoré zápasy by som si to možno aj zaslúžil. Náš kouč pritom veľakrát staval hlavne na skúsenosti hráčov a myslím si, že čo sa týka tohto hľadiska aj to zohralo v mojom prípade svoju rolu. Taktiež ma teší, že najmä zo zdravotného hľadiska moje koleno vydržalo nielen tréningovú záťaž, ale aj pohárové stretnutia.“

Pôsobíte v kolektíve, ktorý sa počas svojho účinkovania medzi druholigovou elitou vyznačoval výraznou súdržnosťou a tímovým duchom. Dokázali tieto pozitíva aj vám napomôcť pri hernom napredovaní?

„Nepochybujem o tom, že to boli jedny z tých hlavných aspektov, kvôli ktorým som tu prišiel. Mám tu veľmi veľa kamarátov a ak by tu hrali iba traja, či štyria Popradčania a ostatní by boli cudzí hráči, asi by som zvážil môj príchod domov. O mojom návrate preto rozhodlo, že si môžem zahrať s mojimi kamarátmi a v kolektíve prevláda súdržnosť. Azda najväčším pozitívom tohto kolektívu je, že chlapci spolu hrajú už dlhší čas a navzájom sa skvele poznajú, čo môže byť výrazné plus do budúcnosti. V porovnaní s ostatnými klubmi na Slovensku, v ktorých som pôsobil, prevažuje trend, že po polroku sa v kádri obmieňa aj 7 až 8 hráčov základnej zostavy a mužstvá sa nedajú nikdy dokopy. Myslím si, že sme jedno z mála mužstiev, ktoré je okrem Mariána Ferenca viac-menej vyskladané len z domácich hráčov, alebo futbalistov z blízkeho okolia. Tento fakt taktiež určite zohráva dôležitú úlohu, ktorá sa pozitívne prejavuje na samotnom účinkovaní v súťaži.“

Popradský mančaft bol medzi súpermi veľmi známy ofenzívnou silou najmä na domácej pôde. Z čoho podľa vás najviac pramenila hostiteľská dominancia a častejšie ráznejšie zaváhania na ihriskách súperov?

„Podľa môjho názoru doma hráme ofenzívne a vieme predvádzať aj nátlakový futbal, ktorý nám do týchto chvíľ vychádzal. O stretnutiach na ihriskách súperov je podľa mňa teraz už ťažko a asi neskoro polemizovať nad tým, čo mohlo byť lepšie. Myslím si však, že hlavne do budúcna sa to zmení a v jarnej časti začneme vyhrávať aj vonku a donesieme si domov nejaké plusové body. Na druhej strane však podľa mňa bolo práve pre našich divákov atraktívnejšie, keď sme doma zvykli vyhrávať aj rozdielom triedy, stále si pritom prišli na svoje. Navyše doma sa nám hralo úplne ináč, pretože nás tu neustále povzbudzovali fanúšikovia a svojimi hlasivkami nás tlačili až do poslednej minúty, aj vtedy, keď chalani už nevládali a vďaka nim našli nejaké extra sily. Vonku sa neraz vyskytla akási strata koncentrácie a po inkasovanom lacnom góle sme sa už do zápasu nedokázali vrátiť, zatiaľ čo doma, aj keď sme prehrávali, vždy sme išli do poslednej minúty. Samozrejme, mne sa zdalo mnohokrát trochu čudné, že rovnaký kolektív súpera prevažne s tými istými hráčmi a trénermi sme dokázali výrazným rozdielom doma zdolať a na jeho ihrisku mu, naopak, takým istým gólovým pomerom podľahnúť.“

Váš futbalový vek mnohým prezrádza, že v súčasnosti máte za sebou už bohatšiu a pestrejšiu kariéru. Ako by ste zhodnotili svoje doterajšie pôsobenie v tejto najpopulárnejšej kolektívnej hre?

„Na začiatku kariéry počas mladých rokov som mal celkom sľubne rozbehnutú kariéru, no neskôr ma trochu pribrzdili zranenia. Každé moje pôsobenie v kluboch mi niečo dalo, ale určite veľmi veľa po osobnostnej stránke mi dodalo účinkovanie v zahraničí v anglickom Derby. Tu som pôsobil tri a pol roka, pričom by som tu nielen každému futbalistovi, ale aj funkcionárom zo Slovenska poprial si to ísť vyskúšať, aby videli, čo je skutočný profesionalizmus. Na Slovensku som v ostatnom období hrával v druholigovom Senci a Dolnom Kubíne, ktoré patrili medzi jedny z najlepších klubov, ako aj prvoligových Košiciach, ktoré sa v tom čase iba zachraňovali. Nepochybujem o tom, že pri futbale som dospel hlavne ako osoba, niekedy možno ako futbalista, ale aj dôležitejšie do života.“

Po postupe popradského futbalu medzi druholigistov sa dokázal tento obľúbený šport dostať na oveľa vyššiu úroveň, čo potvrdzuje aj väčší záujem verejnosti a fanúšikov. Pociťujete kvalitné hráčske podmienky a zázemie v súčasnom období v klube aj vy osobne?

„Myslím si, že hlavným plusom pre futbal v Poprade bolo vystavanie NTC, pričom aj ľudia sa stále tešia na futbalové stretnutia. Tento obnovený štadión je určite omnoho príjemnejší pre rodiny, mladých, ale i starších, keď zavítajú do tohto futbalového areálu, prídu nás povzbudiť a z futbalu majú príjemný kultúrny zážitok. Čo sa týka podmienok pre hráčov, tie by mohli byť vždy lepšie. Momentálne totiž pracujeme v amatérskych podmienkach a nemáme vytvorené také ako v tých lepších a špičkových kluboch II. ligy. Napriek tomu som však presvedčený, že sa dokážeme týmto klubom vyrovnať a dúfam, že toto zázemie, ktorého zmena nejde z jedného dňa na druhý a chce len čas sa predsa len zlepší a dúfajú v to nielen hráči, ale aj fanúšikovia. Vzťahy medzi hráčmi, trénermi a klubom fungujú tak, ako majú, čo znamená, že táto súhra sľubuje iba zlepšenie a dobrú spoluprácu.“

Považujete terajšie pôsobenie v popradskom tíme za jeden z vašich vrcholov, alebo je to pre vás ďalší odrazový mostík do nastávajúcej kariéry?

„Čo sa týka vrcholov, tak asi ešte nie, ale odrazovým mostíkom možno áno. Musím ale podotknúť, že súčasný futbal beriem už ináč, ako som ho bral, keď som bol mladší. Moja nasledujúca kariéra totiž bude veľmi záležať od môjho zdravia, čo znamená, že keď budem zdravý, nebojím sa ešte napredovať. Keď som bol mladší, mal som veľké očakávania od mojej kariéry, no teraz sa situácia trochu zmenila. Radšej mám menšie očakávania a v kútiku duše ešte dúfam, že sa dostanem na vrchol. Futbal v terajšom období však beriem už tak, ako príde a na každom tréningu a v každom zápase sa snažím ísť určite na sto percent.“

„Kožená“ dokáže každému hráčovi pri jeho vlastnom napredovaní prinášať aj mnohé prekážky, úskalia a zážitky. Čo je podľa vás tým hlavným receptom na ich dokonalé riešenie?

„Osobne si myslím, že prvoradá pre hráča je vôľa. Veľakrát sa zvykne hráčovi stávať, že je unavený alebo má nejaké súkromné problémy a práve vtedy sa proste musí premôcť. Čo sa týka zážitkov, tých má futbalista taktiež veľa, pretože sa vyskytujú nielen popri tvrdom tréningu, ale aj pred ním, na ňom a po ňom. Mňa osobne dokázali potešiť nielen moje góly, ale aj každá moja prihrávka na gól, vďaka ktorým mužstvo vyhrávalo. Myslím si, že tí hráči, ktorí so mnou doposiaľ v rôznych mužstvách hrávali, vedeli, že ja som sa z gólovej nahrávky tešil mnohokrát viac ako z gólu a bol som fakt rád, keď sa vyhrávalo každý zápas. Samozrejme, bol som však zo seba aj trochu sklamaný, keď zainteresovaní očakávali odo mňa góly, ktoré mužstvo potrebovalo a mne sa ich vyše päť zápasov nepodarilo zaznamenať.“

Čo by ste si do nadchádzajúceho futbalového obdobia ako dostatočne skúsený a vyspelý hráč osobne najviac priali?

„V mojom prípade je to jednoznačne zdravie a to nielen moje, ale aj mojej rodiny a najbližších. Uvedomujem si, že som v minulosti podstúpil už viacero operácií a viem dobre, že ak človek nie je zdravý, tak vtedy nemôže nič. Vtedy totiž nemôže robiť ani bežné veci, ktoré by inokedy robil, preto je pre mňa prvoradé hlavne zdravie a všetko ostatné podľa mňa príde už samo. Pevne verím, že pri aktívnom futbale ostanem ešte nejakých 10 až 15 rokov, no ide zase o veci, ktoré možno ja neovplyvním. Keďže by som chcel hrať futbal čo najdlhšie, snažím sa pravidelne starať o seba a robiť čo najviac pre seba z tej životosprávy aj regeneračnej stránky. Futbal beriem v súčasnosti ináč ako vtedy, keď som mal 18 či 20 rokov a uvedomujem si, že je síce dôležitý, no nie najdôležitejší v živote, v ktorom sú určite aj iné priority.“

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Sportnet na východe»Ujčík sa vrátil do Popradu aj kvôli výbornej partii