Z nemecky hovoriacej Chmeľnice odvliekli Rusi mladých do tábora na Urale

Krátko po oslobodení od nemeckej okupácie v druhej svetovej vojne prišli do Chmeľnice Rusi. Z dediny odvliekli 42 mladých ľudí do tábora na Ural. Nažive sú už iba traja.

CHMEĽNICA. Dedine, ktorá má svojím nárečím najbližšie k nemeckému, sa Rusi chceli s koncom vojny zrejme pre túto skutočnosť pomstiť. Pritom odvliekli obyčajných ľudí, bez politického angažovania.

Skutočnej pravdy ani ospravedlnenia sa Chmeľničania dodnes nedočkali.

„Nikdy sme sa skutočne nedozvedeli, prečo nás zobrali na Ural,“ skonštatovala Anna Závacká, jedna z trojice odvlečených, ktorí žijú v Chmeľnici dodnes.

Podobne to vníma aj najmladšia zo skupiny 42 ľudí z obce vyhnaných na Ural, vtedy iba 17-ročná Mária Moščovičová.

„Sme radi že sme to v tábore v Rusku prežili. Hoci k nám boli dobrí, cítime za násilné odvlečenie krivdu.“

Najprv im Nemci zobrali otca, potom chceli Rusi všetky deti

Písal sa 26. február 1945. Do Chmeľnice, obce s pôvodným nemeckým nárečím, prišli ruskí vojaci.

„Prišli aj k nám. V trme-vrme som chcela utiecť cez dvor. Chytili ma však a postavili k stene. Vojak vytiahol automat a povedal, že ma zastrelí. Povedala som, nech. Ale do Ruska nejdem. Mama veľmi plakala a aj omdlela. Rusi chceli zobrať aj mojich mladších bratov, nakoniec ich ale pre mladší vek nevzali, išla som iba ja,“ oživila spomienky na hrôzostrašný deň A. Závacká, rodená Pleštinská.

Pre rodinu to bol ďalší strašný moment. Dva mesiace predtým im totiž Nemci zobrali otca.

Mali stavať v Rusku zbúrané mosty

Najmladšou z odvedených bola iba v čerstvom veku 17 rokov pani Mária.

Aj tá sa pred Rusmi snažila schovať. Najprv sa ukryla v sene, keďže jej však chceli zobrať brata, prišla napokon dobrovoľne.

„Mama plakala, trhala si vlasy. Nevedeli sme, čo nás čaká. Rusi nám povedali, že naši bratia Nemci im vo vojne zbúrali mosty, tak ich teraz treba pomáhať nanovo stavať.“

Odovzdal hodinky od otca, aby dostali najesť

Cesta do ruského pracovného tábora cez poľské mesto Sanok trvala odvedeným z viacerých štátov vrátane Chmeľničanov celý marec a ďalších pár dní.

Do tábora s názvom Bulamáš pri meste Sverdlovsk prišli 5. apríla, bola práve Veľká noc.

„Celý mesiac som pracovala v lese. Až potom som sa dostala k vareniu a praniu. Mnoho ľudí v tábore zahynulo. Ak si dobre pamätám, tak z 2500 nás neskôr prepustili 1200 živých,“ povedala Mária Moščovičová.

„V práci sme mali naplánované normy. Napríklad ja som musela vyprať 15 spodkov alebo košieľ. Často to bolo šatstvo po mŕtvych, mnohí zomierali pre choroby. Pravidelne sme cez okná v tábore videli, ako ich vynášali do lesa,“ priblížila Anna.

Medzi žijúcimi Chmeľničanmi je aj Andrej Lang. V Rusku pracoval od príchodu v lese.

„Nebolo nám najhoršie. Keď sme robili dobre, dostali sme viac najesť. Pamätám si, ako som dal Rusom zapaľovač a hodiny, ktoré som mal od otca. Odvtedy som mal o stravu postarané,“ prezradil.

Cestovali ako dobytok

Domov sa napokon Chmeľničania dostali ešte v tom istom roku. Rovnako, ako cestou do Ruska, aj späť ich posadili do dobytčích vagónov, presne 15. októbra. Cez Rumunsko, Maďarsko či Bratislavu napokon väčšina uvidela rodnú obec 6. decembra.

„Vystríhali nás, aby sme cestou späť nejedli nič mastné, čo nám budú ponúkať. Boli sme oslabení a mohli by sme vážne ochorieť. Neviete si predstaviť, čo všetko sme prežili. Slovami sa to nedá opísať,“ zhrnula pani Mária.

„Zobrali nás vlastne za nič,“ skonštatoval pán Andrej.

Za obete násilného vyvedenia z obce nedávno zapálili v Chmeľnici na cintoríne sviečky. Týmto si pripomenuli ich pamiatku.