Najstarší chovateľ poštových holubov je hlavou v oblakoch

Podľa Vlastimíra Pomajdíka je ťažšie vychovať skvelého pretekára z holuba ako z koňa.

Holub je inteligentný vták, ktorý má obrovskú rolu nielen v našej histórii, ale aj v životoch dnešných jednotlivcov. Patria k nim napríklad chovatelia a cvičitelia týchto ušľachtilých vtákov.

SPIŠSKÁ NOVÁ VES. Holuby kedysi doručovali poštu, najčastejšie tajné odkazy na miesta, kde boli vychované.

Darí sa im to vďaka osobitému spôsobu navigácie, no o tom sa stále vedú diskusie v kruhoch vedcov.

V dnešnej dobe sa táto unikátna vlastnosť využíva pri súťažení.

Bol raz jeden holubár

Vlastimír Pomajdík sa narodil v Levoči pred 81 rokmi. V tom čase sa veľa ľudí živilo poľnohospodárstvom a chovateľstvom. V každom dvore sa nejaké to zviera nachádzalo, holuby nevynímajúc.

Preto nebolo pre desaťročného Vlastimíra ťažké dostať so k svojim prvým holubom a upísať sa im tak na celý život.

Jeho láska a zručnosti rástli, a tak sa v roku 1949 stal členom Spolku chovateľov poštových holubov v Spišskej Novej Vsi s registračným číslom 0228.

Neskôr stál aj pri zrode holubárskeho spolku v Levoči. Roky plynuli a zo začiatočníka sa stal profesionál. Dnes už snáď ani nie je možné spočítať všetky ocenenia a medaily, ktoré za tie roky získal.

Čo to znamená byť holubárom?

Holubárom sa musíte narodiť. S týmto tvrdením Vlastimíra sa iste stotožnia všetci, ktorí sa týmto vtákom venujú.

Starostlivosť o holuby obnáša veľa teoretických poznatkov a praktických zručností o krmive, vitamínoch, správnom ošetrovaní, ale niekedy sa musíte stať aj veterinárom.

Správny chovateľ rozpozná každý signál, ktorým na neho zviera prehovorí.

„Viem presne, keď sa niečo deje, alebo keď ich niečo bolí. Spoznám to podľa ich správania, podľa letu, ale aj hrkútania,“ poznamenal chovateľ.

Holubári sa tiež stávajú genetickými inžiniermi, keď svoje jedince šľachtia a zveľaďujú si tak svoj chov. Správne „namiešaná“ DNA vytvorí dokonalého jedinca, ktorý má predpoklady stať sa vynikajúcim športovcom – pretekárom.

Aby sa tak stalo, je potrebná ešte jedna najdôležitejšia ingrediencia, a tou je správny výcvik.

Podľa Pomajdíka je vraj ťažšie vychovať skvelého pretekára z holuba ako z koňa.

„Holub, ktorý sa potom vráti domov z preteku, je tak najkrajšou odmenou pre holubára za čas strávený jeho ošetrovaním. Hlavne keď sa na ceste stretne so zlými poveternostnými podmienkami, prípadne dravcami a aj napriek tomu nájde cestu domov.“

Najväčšie úspechy

Chovateľ na takejto úrovni a hlavne s toľkými rokmi praxe za sebou si vždy spomenie na niekoľko málo výnimočných jedincov. Pre skúseného chovateľa to bol v minulosti holub Mních, ktorý niekoľko rokov zdolával trate dlhé až 800 - 900 km.

V súčasnosti mu najväčšiu radosť robí holub Max, ktorý okrem iného v roku 2010 vyhral veľkú cenu Slovenska. V minulom roku sa ďalším jeho pretekárom podarilo úspešne zdolať trať z Wismaru (850 km).

„Keď som začínal, bolo nás veľa. Dnes však o tento koníček veľa mladých záujem nemá. Je to vidieť na klesajúcej členskej základni. Bol som jedným zo zakladateľov Slovenského zväzu chovateľov poštových holubov a roky aj funkcionárom. Dnes ako zaslúžilý člen len hľadím s optimizmom do budúcnosti a dúfam, že na Slovensku chov poštových holubov úplne nezanikne,“ s nostalgiou v očiach hovorí najstarší chovateľ poštových holubov na Slovensku.