Ktovie, koľko obyvateľov Smižian má poznatky o histórii miestneho kaštieľa, využívaného na reprezentačné účely obce. Budova slúžila ako soľný úrad a skladovala sa v nej soľ.
SMIŽANY. Soľ je nenahraditeľná potravina a ako sa ukázalo, je aj dôležitá druhotná surovina. Celé storočia sa považovala za biele zlato, fungovala dokonca ako platidlo. Na Slovensko sa soľ dovážala prevažne z Poľska.
Na Spiši tak vznikli soľné sklady v Starej Ľubovni, v Smižanoch a v Spišskej Novej Vsi.
Presný dátum výstavby sa nezachoval
„Od začiatku 18. storočia sa v písomných prameňoch stretávame v Smižanoch aj s erárnou budovou – soľným úradom, či skôr skladmi (salis dipositorium, salis officium). Kedy bol presne postavený, nie je známe. Vieme však, že po požiari v roku 1719 budova soľného úradu na istý čas prichýlila aj miestneho farára s kaplánom, kým sa opravila fara. Začiatkom roku 1724 sa obrátila Spišská stolica na vrchného inšpektora v Ružomberku Konráda Neffezera so žiadosťou o povolenie predaja soli za stanovené ceny soľnými skladmi v Spišskej Novej Vsi, Kežmarku a Smižanoch,“ vysvetlil Jozef Daniel zo Spišskej Novej Vsi, ktorý sa vo voľnom čase zaoberá históriou.
Inšpektor vo svojej odpovedi vtedy Stolici okrem iného uviedol, že smižianský soľný sklad nebol postavený pre účely predaja soli, ale na jej skladovanie a ďalší transport.
Z toho vyplýva, že budova nemohla byť postavená príliš dávno, iba začiatkom 18. storočia.
Zmena sídla soľného skladu
V kompetencii soľného skladu bol dovoz soli z Poľska a zo Solivaru. Zabezpečoval tiež ďalšiu distribúciu jedlej i kamennej soli do spišských miest a dedín, ale tiež jej transport hlavne na Liptov a Oravu.
Podľa slov Daniela soľný úrad ležal hneď pri ceste a popri skladovacích priestoroch mal zriadenú aj prepriahaciu stanicu pre furmanov a byty pre 4 – 5 úradníkov.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
