Rodina je v živote to najdôležitejšie, čo môže dieťa mať. Sú však medzi nami aj deti, ktoré nepoznajú teplo domova. Ich rodičia sa ocitli v núdzi, alebo o ne jednoducho nemali záujem. Zuzana Križanová, odchovankyňa detského domova, nám otvorene porozprávala o svojom neľahkom živote.
POPRAD. Osud sa s nami niekedy kruto zahráva. Zatiaľ čo niekomu dopraje priam rozprávkové detstvo, inému zoberie aj to posledné, čo v živote má. Rodinu. Deti v osemnástke opúšťajú detské domovy a bez akýchkoľvek vedomostí o tom, čo ich čaká, sa snažia prebiť životom.
Zuzka nám porozprávala o svojom detstve aj o snahe začleniť sa do normálneho života.
Zuzana Križanová je dnes už dvadsaťročná mladá slečna, s ktorou sa život nemaznal. Bola iba malé, copaté dievčatko so štrbavým úsmevom na tvári, keď sa jej a súrodencov rodičia vzdali.
Mala vtedy presne päť rokov a pomaly ani len netušila, čo sa okolo nej deje.
„V roku 2000 ma moja mama dala do detského domova. Dôvodom bolo to, že sa o mňa a o mojich súrodencov nedokázala postarať,“ hovorí Zuzana.
Všetko sa pre ňu vtedy zmenilo
Ocitla sa v cudzom prostredí, medzi cudzími ľuďmi. Vstávala a zaspávala často osamelá v cudzej posteli. Sama však hovorí, že v tom úplne mladom veku to ešte veľmi nevnímala.
„Ja som si to veľmi ani neuvedomovala, pretože som bola ešte malá,“ rozpráva Zuzana.
Odvtedy však už žiadne Vianoce neboli pravými Vianocami. Žiadne narodeniny neboli narodeninami v pravom slova zmysle.
I keď dostala každoročne množstvo darčekov, aj napriek tomu v nej bola polovica, ktorej niečo veľmi chýbalo.
Objatie, materinská láska, teplo domova.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
