Pani s večným úsmevom na tvári. Pracuje tam, kde iní chodia iba na výlety. Šéfka múzea na hrade v Kežmarku Erika Cintulová pozná v hrade každé jedno zákutie. Nečudo, je jeho súčasťou dokopy 33 rokov. Porozprávala nám o problémoch, s ktorými sa stretáva a odkryla aj desivú pravdu o tom, čo sa deje za múrmi hradu v hodinách, kedy si už kľučky návštevníci nepodávajú.

Pokiaľ viem, vy nie ste práve rodáčka z Kežmarku. Ako a kedy ste sa do kráľovského mesta dostali?

„Ja som taký tvor, ktorý má korene z rôznych vetiev Slovenska, lebo môj otec pochádzal z Jablonova, z krásnej dedinky pod Spišským hradom. Mamka pochádzala z Tisovca a ja som sa narodila blízko Tisovca, v Hnúšti Likier. Bývali sme kedysi aj vo Výbornej pri Lendaku. V roku 1971 sme sa presťahovali do Kežmarku a tu som si vychodila aj školy.“

Po základnej a strednej škole ste to s učením nevzdávali, kam vaše kroky smerovali potom?

„Na vysokú školu som chodila do Bratislavy na Univerzitu Komenského. Vyštudovala som zvláštny odbor, ktorý sa ako jediný na Slovensku dal vtedy vychodiť iba v Bratislave – Teória kultúry. Štúdium bolo náročné tým, že sme boli prví absolventi, ktorí končili tento odbor. Chceli z nás mať univerzálnych odborníkov na dejiny hudby, dejiny literatúry, dejiny výtvarného umenia. Môžem ale povedať, že tu v tomto múzeu som všetky tieto vedomosti zúročila.“

Pracovať na hrad ste nastúpili už v 82. roku, nie však na miesto riaditeľky, je to tak?

„Áno, už som tiež jedna z tých, čo si veľa pamätá (smiech). Keď si spomeniem na tie začiatky, naozaj to bolo veľmi náročné. Práve v tom období bolo voľné jediné miesto a to upratovačky. Takže ja som začala ako upratovačka, prešla som si všetkými profesiami, ktoré sú tu a nehanbím sa za to, lebo viem, čo každá robota obnáša. Viem, že aj tá upratovačka má ťažkú prácu, aj lektorka, aj odborný pracovník. Každá tá robota mi zároveň aj niečo dala.“

O vás je ale známe, že svoju prácu by ste nevymenili za nič na svete, dokonca by som povedala, že vaša osoba už ku Kežmarskému hradu neodmysliteľne patrí.

„Tú prácu mám veľmi rada, i keď je veľmi náročná a zodpovedná. Máte zodpovednosť za hrad, exponáty, lektorov, návštevníkov. Stále sme v strese. Myslíme na to, aby sa nič nestalo, aby ten návštevník bol spokojný. A s týmto pocitom musíme vstávať a líhať. Každý jeden človek, ktorý pracuje v múzeu, buď má tú prácu rád, alebo naozaj tu nemá miesto. Táto práca nie je dobre ohodnotená. Aj keď stále sa hovorí o tom, že sú iné priority, jasné, ja to chápem, ale tá kultúra stále ostáva na chvoste. Možno si málokto uvedomuje, že spravujeme nevyčísliteľné hodnoty. Toto je tá pamäť národa, čo nám ešte ostala a pokiaľ nebudeme myslieť na to, že práve tu sú tie vzácnosti, nemáme ich kde inde nájsť. Ja som úplne zžitá s tým hradom. Pre mňa je skvelé, keď skončí deň a ja si môžem sadnúť na lavičku na nádvorí, popozerám sa všade. A potom keď zbadám, že tam padá omietka, tam je to vlhké, idem radšej dnu (smiech).“

Tých problémov na Kežmarskom hrade je teda zrejme dosť, však? Také, ktoré vidieť nie je. Ale počula som o tom, že ľudia vás zvyknú upozorňovať na praskajúcu omietku a podobne.