Do sveta sa na prahu svojej dospelosti vybrala s pár librami vo vrecku. Bojovala s anorexiou a dnes hráva v nízkonákladových filmoch v Anglicku, zbiera ceny na festivaloch a iba málokto zo Spiša vie, že za hranicami máme herečku pôvodom zo Slovenska. Katarína Kikta nám porozprávala o svojej ceste za splnením sna, ktorý si v mladom veku vysnívala.
Katka, keďže nie veľa ľudí vás na Slovensku pozná, skúste nám najprv prezradiť niečo o sebe?
„Narodila som sa v Košiciach v roku 1982, vyrastala som v Hranovnici, krásnej dedinke pri Poprade. Od malička som bola veľmi umelecké dieťa. Moje najobľúbenejšie predmety v škole boli literatúra a hudobná. Vždy som chodila recitovať poéziu a prózu, chodila na súťaže v speve, spievala v kostole, hrala na klavíri.“
Váš zmysel pre umenie sa teda prejavoval už v mladom veku, viem však, že strednú školu ste začali navštevovať s úplne iným zameraním, však?
„Áno, aj napriek tomu ma rodičia dali na obchodnú akadémiu, lebo mi chceli zabezpečiť dobrú budúcnosť. Bohužiaľ, ako 14-ročná som si neuvedomovala, že tá škola nebola pre mňa. Nevedela som, čo s tým mám robiť. V tých časoch sa neprestupovalo z jednej strednej školy na druhú.“
Ako ste to potom zvládali? Pre človeka, ktorý je zamilovaný do umenia, musí byť mučenie moriť sa s číslami, ekonomikou, účtovníctvom.
„Tak nejako som sa cez ekonomickú školu doslova predrela. Zaborila si hlavu do kníh a poézie, písala som si denníčky a básničky, prekladala anglické pesničky a snívala o tom, že raz odídem niekam ďaleko. Ako tínedžerka som vtedy bola naozaj neznesiteľná a pekne zdeprimovaná. S odstupom času som si uvedomila, že to bolo tým, že môj talent sa na ekonomickej škole utláčal namiesto toho, aby sa rozvíjal.“
Ako si teda na tie roky spomínate? Bolo to zrejme pre vás dosť ťažké.
„Neboli to veľmi veselé roky. Nadobudla som problémy s jedlom, lebo som svoj vnútorný smútok zajedala keksíkmi, alebo som pár dní vôbec nič nejedla. Nevedela som sa dočkať toho, kedy školu skončím a odídem do veľkého mesta. Takže akonáhle som bola po škole, vybrala som sa do Londýna. Rodičia mi raz povedali: „Áno, áno, dáme ti na cestu“ a keď k tomu prišlo, tak nemohli uveriť, že som to naozaj myslela vážne! A tak sa 18-ročná Katka vybrala so 40 librami do sveta. (smiech)“
Aké boli začiatky, predsa prísť sama do zahraničia, nikoho nepoznať, to asi nie je med lízať?
„Našla som rodinu, ktorej som sa starala o bábätko, potom som si našla školu angličtiny. A už to pomaličky išlo. Moja škola angličtiny bola blízko Centrálnej školy múzického umenia. Nikdy nezabudnem na to, ako som si vtedy priala, aby som raz mohla študovať práve tam. Zakaždým, keď som okolo prechádzala, tak som snívala, no s mojou vtedajšou angličtinou ten sen znel ako krásny, ale vzdialený, až nepravdepodobný. Pekne krásne som si teda hlávku zaborila do kníh, trávila veľa času konverzáciami v angličtine a pozeraním filmov so slovníkom v ruke. Tento jazyk som mala vždy rada, išlo mi to veľmi dobre - vo vnútri som jednoducho vždy vedela, že môj jazyk mi bude chlebíčkom. Tak som robila všetko preto, aby som vedela čo najlepšie hovoriť anglicky.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
