Len čo spod zeme a ihličnatej prikrývky začínajú vykúkať prvé hlavičky húb, Andrej Akurátny schytí svoj kôš, nasadne na bicykel a vyberá sa do lesa. Tento rok má však z úrody hlavu v smútku.
SPIŠSKÁ SOBOTA. Večný optimista s veľkým zmyslom pre humor. Presne taký je Andrej Akurátny.
Dnes je aj predseda Podtatranského mykologického klubu. Hubárčeniu sa začal venovať ešte ako malý chlapec.
V jeho dome to veľmi často vonia hubami, svoje úlovky si rok po roku, deň za dňom zapisuje dokonca aj do svojho zošita. Tento rok však veľa strán úlovky nezaberú.
Nie je to láska k hubám, ale láska k živej prírode. Presne takto pán Akurátny opísal hubárčenie. Jeho láska k hubám sa zrodila vo veľmi skorom veku.
„Náš otec s nami chodieval veľmi často do lesa, každú voľnú chvíľku. Bývali sme vo Svite. Mali sme to asi 5 minút do lesa. Bol som tam ako doma. Jedným časom bol nesmierne dobrý rok, koncom leta bola celá Baba porastená peknými hubami. Nikto z tých, ktorí tam chodili na prechádzky, však nevedel, čo sú to za huby. Nuž, slovo dalo slovo a na Vianoce som dostal prvý Hubársky atlas a vtedy som zistil, že sú to veľmi dobré, jedlé huby - masliaky strakaté. Odvtedy si taký masový výskyt húb na Babe nepamätám. Toto bola taká lokomotíva, ktorá ma pritiahla k hubám,“ vysvetlil nám hubár.
Vtedy ho mama do lesa púšťala veľmi často. Správ o medveďoch bolo vtedy iba veľmi málo, a aj áut. Nebála sa.
„Cez prázdniny nebolo veľa pionierskych táborov a mne stačilo okúsiť jeden a povedal som si, nikdy viac. S kamarátmi sme nemali čo robiť, tak sme si povedali, že ideme na huby. Sadli sme na bicykle, po hlavnej ceste vtedy prešli štyri autá za hodinu, tak mama sa nemala čoho báť a išli sme na Šuňavu, na Čierny Váh. Mama bola spokojná, neotravovali sme doma a ešte sme priniesli aj huby,“ smeje sa pri spomienkach Akurátny.
Nájsť hubu je iba akýsi bonus navyše
Ako nám hubár povedal, do lesa nechodí iba preto, aby nazbieral plné košíky.
„To, čo nájdete na hubách, je iba daň z pridanej hodnoty. Tá hlavná podstata je, že vypadnete preč. Keď som ešte pracoval, tak keď sa to všetko začalo kašlať a už tej sprchy zlých vecí bolo hodne, tak som si zobral náhradné voľno a vypadol som. Kým som prišiel do lesa, už zo mňa tieklo a spolu s tým potom aj všetky tie zlé skúsenosti zo mňa vypadli. Za hodinu ste ako znovuzrodený. Že vás bolia nohy? To je v poriadku, podstatné je, že hlava je čistá.“
Najväčší úlovok nemeria na centimetre
Ísť do lesa, nachodiť desiatky kilometrov, poriadne popozerať pod každý jeden strom a prehľadať každý podozrivý hnedý oblúčik, ktorý leží na zemi, i keď často je to iba list.
Boli dni, keď prišiel úplne naprázdno, prípadne nazbieral zo dve, tri huby. Inokedy sa mu koše presypávali.
Svoj najväčší úlovok na hubačke, na ktorú nikdy nezabudne, za viac ako šesťdesiat rokov chodenia po lesoch, však nemeria podľa obvodu klobúka, výšky či hmotnosti, ale od spomienky, ktorá sa k danej situácii viaže.
Aj napriek tomu, že pochváliť by sa vedel aj viac ako štvrťkilovým kuriatkom.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
