Pije vodu z Gánovského prameňa a cherry paradajky má v chladničke ako náhradu za cukríky. ELLA FRANKOVÁ sa od svojich pubertálnych rokov venuje kulturistike a fitness. Zatiaľ čo jej rovesníčky si do svojich pamätníkov lepili obrázky modeliek, ona strácala hlavu nad fotografiami obľúbenej kulturistky. Z Dubaja si odniesla dve medaily, ktoré svedčia o tom, že má nepochybne najkrajšiu postavu sveta.

Pani Franková, máte 43 rokov a viem, že nie ste rýdza Popradčanka, je to tak?

„To je pravda, narodila som sa 19. marca 1972, v ten deň bol môj otec najšťastnejším človekom na svete, každé narodeniny mi to tak hovorí. Narodila som sa v Starej Ľubovni. Tam som žila do mojich 20 rokov, odvtedy žijem v Poprade.“

Ako ste sa dostali ku kulturistike? Začali ste s ňou v mladom veku, kedy dievčatá snívajú skôr o kariérach modelky.

„Ja som asi bola taký rebel, keďže som vyrastala medzi samými chlapcami. Vo mne to bolo stále. Mňa nikdy nikto do športu nenútil. Kulturistika sa mi páčila preto, lebo som videla obrázok kulturistky, ktorá bola na Olympii. Veľmi sa mi zapáčil, to boli proste tvary, väčšie prsia, zadok, žiadne veľké svaly, ale vyšportovaná žena, pekná. To bol môj sen! Videla som ho v pätnástich rokoch a povedala som si, že presne taká budem. Bola som vtedy veľmi tenká, malá som iba 49 kíl a tak sa všetci z môjho sna smiali.“

Fitness centrá v tých rokoch ešte neboli veľmi rozšírené, však? Kde ste teda cvičili?

„Fitness centrá neboli žiadne, cvičila som v pivnici u bratov mojej kamarátky. Nevedela som ale vôbec cvičiť. Až kým som na kúpalisku v Ružbachoch neuvidela jedného kulturistu. Tak som sa ho hneď pýtala, že čo a ako treba? Nakreslil mi postavičky na papier, že čo mám asi robiť. Kázal mi urobiť iba jednu sériu. Ja som vtedy ešte nepoznala aké sú tie série. Tak som začala. Raz som to zopakovala. A nič! Tak som si povedala, že to zopakujem ešte dvakrát. Cvičenie som prehnala tak do extrému, až mi bolo potom zle. Ale to nevadilo, ja som chcela mať svaly.“

Ako si spomínate na svoju premiéru na súťažných pódiách?

„Prvýkrát som išla na súťaž, keď som mala asi 17 rokov ako dorastenka. Prišla som domov v piatok z internátu a myslím si: „Fúha, musím to povedať otcovi, veď ako sa tam dostanem?“ Bolo to v Hanušovciach pri Vranove. Tak som mu teda povedala, že idem na súťaž. Pýtal sa ma, čo tam budem robiť. Vravím, že pózovať v plavkách. Vtedy letel Hriešny tanec a pesnička Time of my life. Tak som mu ukázala voľnú zostavu. A povedal, že dobre, idem s tebou. Bolo nás tam asi päť. Skončila som posledná (smiech). Chcem ľuďom odkázať, aby sa nikdy nevzdávali, lebo keby som sa aj ja vtedy vzdala, dnes tu nie ste.“

Ako ste to posledné miesto vtedy niesli?

„Nevzdala som sa, práve naopak, naštartovalo ma to. Prijala som ponuku trénovať v Poprade. V Starej Ľubovni vtedy stále ešte neboli fitká a to už som bola juniorka.“

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš