Priestor pre ich uloženie vznikol pod Ľubovnianskym hradom. Vzácne predmety našich predkov z okolitého regiónu majú byť akýmsi odkazom pre budúce generácie. Na tvorbe depozitára sa značnou mierou podieľala aj MONIKA PAVELČÍKOVÁ. Etnografka Ľubovnianskeho múzea nám v rozhovore priblížila viaceré zaujímavé postrehy.
Depozitár obsahuje až 2813 kusov predmetov. Ako vznikal?
„Rôzne predmety ľudových odevov, obuvi, kože, rôznych textílií začal zbierať od ľudí už zakladateľ nášho múzea v roku 1956 Andrej Čepišák a rokmi to pokračovalo napríklad aj cez dnes už nebohého pána Lazoríka. Za všetko bolo treba platiť. Keď som prišla pracovať do múzea v rokoch 1979 a 1980, mali sme vybavenú dotáciu na nákup ľudového odevu. Vtedy som chodila po dedinách zbierať odevy a doplnky. Problém však bol v tom, že keď som chcela zložiť kompletný odev z tej–ktorej dediny, nenašla som ho v jednom dome u jednej rodiny. Tak som musela chodiť od domu k domu osobitne po čepiec, fartuch či košeľu. Teraz badám, že možno aj mnohí ľudia celé odevy mali, no chceli si ich nechať a nie predať. Predmety sme tak nadobúdali postupne. Okrem rôznych ľudových odevov a častí máme v zbierke napríklad uniformu generála Pješčaka či šaty španielskej princeznej Izabely. Každý predmet zbierky si žiada podrobne opísať, zdokumentovať, odfotiť, práca si vyžaduje veľa času. Je k nej potrebná odborná literatúra. O nadobudnuté predmety sa treba dôkladne starať, nesmie na ne svietiť slnko, v priestore nesmie byť prílišná vlhkosť.“
Medzi noseným šatstvom v minulosti dominovali kožuchy. V zbierkach ich máte niekoľko.
„Najprv sa vyrábali kožušiny z lesnej zveri, ale poddaný človek si to nemohol dovoliť, takže mal ovečky, dobytok. Využíval ich nielen na mäso či mlieko, ale aj na výrobu kožuchov. Išlo o typicky zimný odev. Tie najstaršie kožuchy sa ešte nefarbili a boli vo svetlých prírodných farbách. S farbou do hneda sa začalo až po druhej svetovej vojne. Kožuchy vyrábali po niektorých dedinách prirodzení a nadaní samoukovia, nie každý predsa mohol byť remeselník. Napríklad v Novej Ľubovni takto fungovali Konkoľovci. Naturalisti tomu dávali zručnosť.“
Prívlastok ľudový odev bol v minulosti ozaj namieste. Šaty si totiž vyrábal človek sám.
„Treba povedať, že v minulosti museli byť ľudia veľmi vynaliezaví. Z ľanu si vedeli vyrobiť plátno, z kožušín kožuchy a z ovčej vlny utkať tkaninu, ktorú dávali do valchy (stroj na spracovanie – pozn. red.). Z valchy prichádzalo súkno, z ktorého vznikali na obutie chološne či huňky s rôznymi strihmi. Z plátna sa šili košele – mužské či ženské, tkali sa tkaniny. Domáce plátno dávali do farbiara na modrotlač a potom si z toho šili sukne. Napríklad v Starej Ľubovni fungovala modrotlačiarenská dielňa až do roku 1962, vtedy už iné podobné dielne na Slovensku neexistovali.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
