Necháš ma zomrieť skôr, než sa narodím? Veď ani nevieš, či som dcéra a či syn? Na tieto riadky som si spomenula cez víkend. Naposledy som ich videla asi v desiatich rokoch, keď sme si, s mne blízkou osobou, čítali takzvaný „dievčenský zošit básničiek“.
Spomínam si, ako veľmi nás dojímal príbeh ženy, ktorá sa vzdala svojho dieťaťa, pretože bola na ulici sama a nevedela ho zabezpečiť a aj na to, ako spomínaná osoba, s ktorou som riadky čítala, prehlásila, že stratu dieťaťa by nikdy neprežila.
Keď sme vyrástli, stalo sa niečo strašné. Práve tejto osobe sa prihodilo niečo smutné. Veľmi túžila po dieťatku. No ono sa nenarodilo. Prišla oň. Modré vecičky teda zatvorila do krabice, malé papučky vybrala z rodinného botníka.
S nádejou, že to nie je navždy. Rozprávala mi v tej súvislosti o svojej kamarátke, ktorá sa dobrovoľne rozhodla pre interupciu. Dôvod? Panika, neistota. Jednoducho sa zľakla. Presne ako chlap, ktorý sa po správe o budúcom narodení dieťaťa zbalil a zdrhol. Ona bola až príliš mladá a bez rodičov. Volila túto cestu. Dodnes si to vyčíta.
Bolesť ženy, ktorá stratí dieťa, či už dobrovoľne alebo nedobrovoľne, je neopísateľná. V uplynulú nedeľu pochodovali obe spolu za život, podľa odhadov, spolu s 50 - 80-tisíc ľuďmi.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
