Dnes má viac ako 60 rokov a stále je jedna z herečiek dvoch divadiel. LUJZA ŠOLTÉSOVÁ z Kežmarku, ktorá sa ako mladé dievča zúčastnila speváckej súťaže podobnej dnešnej Superstar, je priekopníčka folklóru v obci Ľubica, už viac ako dvadsať rokov života trávi na divadelných pódiách. Je svedectvo o tom, že ak človek po niečom túži, neodradí ho ani vyšší vek.
Lujza, viem, že momentálne bývate v Kežmarku. Vaše korene ale siahajú do neďalekej obce. Ako si spomínate na svoje detstvo?
„Narodila som sa ako dieťa z piatich súrodencov. Na detstvo si veľmi rada spomínam. Chodila som pásť husi. Naučila som sa plávať v Ľubickom potoku. Už od detstva sme hrávali divadlo na ulici. Písali sme si scenáre sami s kamarátmi a hrali sme každú nedeľu a vyberali za to dvadsať halierov. (smiech) Potom som sa rozhodla študovať na Pedagogickej škole v Levoči - učiteľka v materskej škole.”
Áno, viem o vás, že ste dlhé roky učili nielen v materskej, ale aj na základnej škole. Máte presne 63 rokov, už ste na dôchodku, ale neustále v očiach nezakryjete taký ten šibalský pohľad. Ste veľmi komunikatívna a vynikajúco naladená. Viem, že ste v mladosti dosiahli aj viacero úspechov. Dokonca ste boli veľmi blízko svojho sna. Je to tak?
„Ako dieťa som pritom bola dosť utiahnutá. Možno do toho 8. - 9. ročníka. Potom sa to začalo. Áno, súťažila som v modernom speve. Zúčastnila som sa niečoho takého, ako je dnes Superstar. Volalo sa to Zlatá Kamera v Bratislave. Postúpila som z krajského kola do Bratislavy, ale, žiaľ, vtedy ma rodičia do hlavného mesta nepustili. Ako sedemnásťročnú sa ma báli do sveta pustiť. Vtedy bola iná doba. Neskôr to aj spomínali, že škoda, že mi tam vtedy nedovolili ísť, lebo mohla som možno byť dnes úspešná. Ale malo to tak byť, ja som spokojná, že som pracovala, kde som pracovala a že to tak bolo.”
K umeniu máte naozaj veľmi blízko a snažíte sa dostať umenie aj do krvi mladých ako vedúca folklórneho súboru. Ako si spomínate na začiatky?
„Vždy ma pútal folklór. Založili sme folklórny súbor, najprv vo Veľkej Lomnici. Kroje sme si šili sami. Po nociach. S rodičmi. Mám na toto obdobie veľmi krásne spomienky. Jeden som viedla vo Vrbove a potom som pokračovala v Ľubici. Táto obec nikdy nemala svoje kroje. Nikdy to nebola až taká rázovitá obec ako napríklad Lendak alebo Ždiar. Nevedela som, ako začať. Ale pán riaditeľ ma vzal a zo starej plechovej skrine sme vyhrabali kroje, ktoré niekedy dávno jednému pánovi učiteľovi podarovali z Lendaku. Kroje boli v zlom stave, tak som ich po nociach obšívala, vyšperkovala a zvláštne bolo, že v Ľubici folklór nebol a tie deti ho tam chceli.“
Takže tvrdíte, že aj deti dnešnej doby, ktoré to ťahá k počítačom, majú stále nejaký vzťah k folklóru?
„Určité deti áno, nie všetky, samozrejme. Poniektorí aj poznajú pesničky, už keď prídu. Mám jednu Danielku a ona všetky pesničky vie. Pýtala som sa jej mamky teda, že ako je to možné, že všetky tie pesničky ovláda. Rusínske, goralské. Všetky. Nechápala som to. Tak mi jej mamka na to povedala, že ona rada pozerá hudobné programy v televízii a odtiaľ ich všetky pozná. Sama sa učí a má nenormálne krásny hlas. “
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
