Tento týždeň ma zaskočila skúsenosť v nemenovanej nemocnici v meste pri Poprade. Stála som v pôrodnici na chodbe, keď v tom mojej pozornosti neunikla (myslím, že uniknúť ani nemohla) početná rodina.
Mama v náručí s ďalším, podľa počtu detí okolo nej minimálne deviatym, prírastkom z blízkej osady. Pchali si veci, ktoré si nestihli zbaliť v izbe do igelitových tašiek, keď naraz okolo nich prešla sestrička z pôrodnice.
Myslím, že keby vedela, čo ju čaká, asi by si plán svojej cesty rýchlo premyslela.
Mama novorodeniatka na ňu drzo zakričala. Najprv sa hlasno posťažovala na to, že už musí pôrodnicu opustiť.
Po nadávkach vyskloňovaných vo všetkých pádoch a urputnej snahe sestričky utiecť z bojového poľa na ňu zakričala s dialektom jej príznačným: „Hej, a pľenky už akože pre neho nedostanem?“
Sestrička sa vrátila a stále milo odvetila, že nie, už ju vraj prepúšťajú s malým domov a plienky si už musí kupovať sama.
To však ešte ani netušila, že touto vetou akoby stlačila gombík časovanej bomby.
Krik sa ozýval poschodím. Mama presadzovala svoj názor, vraj jej to má preplatiť zdravotná poisťovňa aspoň na rok.
Nedokázala pochopiť ako je to možné, že to tak nie je a že sa o nich nechcú takto postarať a prehodila niečo o diskriminácii.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
