Starí drotári kedysi zažívali odlúčenie od domova i množstvo odriekania. Ich práce sa ani v najmenšom nedali porovnať so stavbou domu. Predsa len, k remeslu boli šité najmä jednorazové roboty. Keď niečo zhotovili, pobrali sa ďalej. Aj preto sa museli pohybovať po rozsiahlejšom území. Dosť toho veru nacestovali. Na staré časy si dobre spomína aj Ján Juraško z Kamienky v okrese Stará Ľubovňa.
KAMIENKA. Vyše osemdesiatročný muž počas života zažil všeličo. Mimo rodnej obce sa vybral už ako mladý chlapec.
Zbieral skúsenosti so starými, skúsenými drotármi. Spoznával našu krajinu, nikde mu však nebolo tak dobre ako doma.
V Kamienke, kde sa natrvalo usadil, žije dodnes.
„K drotárstvu som začal privoniavať ako sedemročný. Učil ma otec, ktorý ma zobral aj prvýkrát vonku. Išli sme do Ružomberka. Otec tam mal zázemie, takže bola tam robota. Ako každému, peňazí bolo treba. Doma sa gazdovalo, mali sme dobytok, pôdu,“ rozhovoril sa životom ošľahaný Ján.
Chlapcovi sa neodchádzalo ľahko
Chlapec pochádzajúci z dediny, kde bolo drotárstvo vychýrené, sa remeslu začal venovať serióznejšie hneď v mladom veku.
„Z domu som odišiel už ako 14-ročný. Zbalil som vercajg (náradie – pozn. red.) a išiel som. Neodchádzalo sa mi veru ľahko, veď ako inak, takému mladému chlapcovi. A nebolo to na týždeň, ani na dva. Domov som sa vrátil až po troch mesiacoch. Bolo to presne pred Vianocami. Bol som rád, nebolo to jednoduché, ale takto to v živote kedysi chodilo,“ zaspomínal si Ján Juraško, majster starého remesla.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
