Príbehy viac ako tristostranových kníh si na nečisto zapisuje fixou do zošita. Tvorí pri varení, uspávaní svojej dcérky, ale aj na záchode či v autobuse. Nádej v utajení a Iba nádej nestačí. To sú názvy dvoch kníh od mladej, iba 26–ročnej spisovateľky MAGDALÉNY PIROŽEKOVEJ z Ľubice (okr. Kežmarok). Pred časom svetlo sveta uzrela jej tretia kniha Povedz, že ma miluješ, o Monike, jednej z týraných žien, ktoré sa pred svojím okolím aj najbližšou rodinou snažia skryť domáce násilie. Knihy autorka zvykla písať hlavne na základe reality. Teda príbehov, ktoré sa naozaj stali. Porozprávala nám nielen o tom, ako to bolo s knihou o týranej žene, ale aj o tom, že písať knihy nie je med lízať.
Magdaléna, viem o vás, že ste študovali v Hornom Smokovci odbor čašník - servírka. Ako ste sa dostali k písaniu kníh?
„Od malička som milovala knihy, teda okrem tých školských, samozrejme. Ale tak naozaj som ich začala intenzívne čítať až v puberte. Priviedla ma k tomu moja babička, ktorú sme všetci volali Babka Eva. Stále ma zajímalo, prečo má vo svojej izbe toľko kníh a pritom stále novú na nočnom stolíku. Keď som sa jej na to spýtala, tak mi povedala, že sa jej páčia ich príbehy. Požičala mi nejaké staré Love Stor-ky a ja som sa do nich pustila. Jednu za druhou som ich hltala a túžila som byť jednou z tých hlavných hrdiniek a chcela som aj ja prežiť niečo vzrušujúce a romantické, mať svojho hrdinu, ktorý ma zachráni pred zloduchom. Dokonca si pamätám jedno leto, to som mohla mať vtedy 16 rokov, keď som po vykonaní domácich povinností presedela alebo preležala s knihou v ruke celý deň. Potom týždeň, až prešiel celý mesiac. Tak som sa zlepšila v rýchlom čítaní, že som niekedy zvládla zhltnúť jednu knihu za jeden deň. Bolo to šialené.“
Áno, počula som o vás, že ste knihu z ruky dokonca nedokázali ani pustiť. Ako to vnímala vaša rodina, že namiesto chodenia von s kamarátmi ste sedeli iba pri knihách?
„Môjho otca to tak hnevalo, že netrávim čas vonku s kamarátmi , že ma doslova vyhnal von. Najprv som sa nahnevala, ale potom som sa rozhodla prejsť mu cez rozum. Vzala som si deku, knihu a šla som na dvor na hojdačku. Tam som sa spokojne uložila a čítala ďalej. Chcel, aby som bola vonku? Chcel. A ja som mu to splnila. (smiech) Asi po roku som začala čítať aj iné knihy, hrubšie, ale stále to boli romány a im som zostala verná doteraz.
Inklinujete teda práve k románom a aj ich sama píšete. Prečo ste sa rozhodli práve pre tento žáner?
„Myslím si, že na svete je málo lásky, každý si ju predstavuje inak. Niekto ako červené plyšové srdiečka, iný ako kyticu ruží či bonboniéru, drahú večeru či tučné bankové konto. No ja ju vidím v maličkostiach. Vidím ju v smiechu dieťaťa, pohladení mamy, v objatí, v slzách dojatia, v pomoci blížnemu. Možno som divná, niekto povie, že naivná, ale ja mám svoj pojem chápania života. Nie je to len o tom, niekam sa naháňať a niečo mať, ale o tom, dávať a spríjemňovať iným chvíle, možno keď im je najhoršie. Najradšej píšem o láske. O tom, aké je ťažké a zároveň ľahké ju nájsť. To len my, ľudia, sme od prírody nedôverčiví a zbytočne si to komplikujeme. Pritom je to úplne jednoduché. Ja som sa naozaj zamilovala na prvý pohľad a rovnako mi to trvalo trochu dlhšie, kým som si to priznala a trvá to až doteraz. Je to už 9 rokov a z toho 6 a pol roka manželstva.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
