Anton Vojtičko: Pri maratóne je všetko v hlave, svaly sú iba guma

Množstvo ocenení. Anton Vojtičko môže byť na seba právom hrdý.
Množstvo ocenení. Anton Vojtičko môže byť na seba právom hrdý. (Autor: Jana Pisarčíková)
Jana Pisarčíková|4. nov 2015 o 00:00

Kežmarčan zabehol už 102 maratónov a jeden ultramaratón. Videl aj umierať spolubežca pri trati.

Dennodenne si viaže šnúrky na teniskách a trénuje, čo mu sily stačia. ANTON VOJTIČKO z Kežmarku má 66 rokov a zabehol už 102 maratónov a jeden ultramaratón. Prebehol celú Európu a svoje maratónky prevetral aj v Amerike či Reykjavíku. Videl umierať spolubežca pri trati, v nohách už má nespočetne veľa kilometrov a za sebou nemálo úspechov.

Pán Vojtičko, ako ste sa k behu a k maratónom dostali. Kde bol taký impulz, ktorý vás k tomu priviedol?

„K maratónu som sa dostal tak, že som raz v rádiu počúval, že od osemdesiateho roku bolo pre verejnosť povolené bežať maratón. Dovtedy to povolené totiž nebolo vôbec. Maratón vtedy bežali len profesionáli, čiže reprezentanti z rôznych štátov. A do 80. roku ani ženy vôbec nemohli bežať maratón, dokonca ani reprezentantky ženy vôbec neboli. Tak toto keď som počul, že sa to dá, tak hneď mi napadlo, že to chcem aj ja skúsiť. V roku 1984 som sa teda prvýkrát postavil na maratónsku trať v Košiciach.“

Aký to bol pocit, stáť prvýkrát na štarte? Bol to strach? Očakávania? Čo ste vtedy cítili?

„Taký pocit, že prvýkrát sa postavíte na štart a neviete, čo vás čaká. I keď kamaráti vždy, keď sme trénovali, tak ma ubezpečovali, že na to mám a nemám sa čoho báť, ale predsa len, tá tréma... Ale bežalo sa mi veľmi dobre a bol som spokojný aj s výsledkom, takže na druhý rok som už hneď bežal v Budapešti.“

Vám sa podarilo už odbehať si 102 maratónov a jeden ultramaratón. Prezraďte našim čitateľom, kde všade ste už mali možnosť behať?

„Môžem povedať, že som prešiel celú Európu a bežal som aj v Amerike. V zahraničí som bežal 38–krát. Mám na čo spomínať, ale poviem vám, ja nechcem ešte spomínať, chcem ísť ešte ďalej. Potom, keď už sa nebude dať bežať, potom budem spomínať. (smiech) Toho sa inak aj obávam, že ak z nejakých príčin už nebudem môcť bežať, čo budem robiť? Lebo je to silná droga pre mňa. Rozmýšľam, že zmením športovú disciplínu, lebo srdiečko ten pohyb potrebuje. Nemôžem iba tak prestať.“

Ako sa dá zvládnuť toľko kilometrov na maratóne? Predsa občas aj tí, ktorí trénujú, do cieľa nedôjdu.

„Musí to mať v sebe, že chce niečo dokázať. Jeden fínsky výborný maratónec napísal, že všetko je v hlave, svaly sú iba guma. Človek, keď si zaumieni, že ten maratón dá, tak ho dá. Samozrejme, bez tréningu nie. Určitú disciplínu si to vyžaduje. Ako napríklad bežať, aj keď máte von zimu, vietor. Ja zvyknem chodiť behať smerom na Stráne pod Tatrami a tam je to s počasím ťažké. Je to celoročná aktivita. V zime sa pripravujeme na jarné maratóny a tak stále dokola. Celý rok sa beží a beží a beží.“

Súvisiaci obsah

Nachádzate sa tu:
Domov»Sportnet na východe»Anton Vojtičko: Pri maratóne je všetko v hlave, svaly sú iba guma