Upísali sa folklóru a deťom.
KEŽMAROK. Kežmarský detský folklórny súbor Maguráčik tento rok oslávil svoje 40. výročie vzniku. Počas svojej existencie sa zaradil medzi popredné súbory na Slovensku, o čom svedčí celý rad ocenení a medailí.
Za ich úspechom sa skrýva aj tvrdá práca manželského páru Juraja Švedlára a jeho manželky Anny. Ako sa nám obaja priznali, pre nich je najväčším potešením počuť potlesk divákov.
Upísali sme sa tomu, hovoria manželia Švedlárovci otvorene. Svoje srdce, skúsenosti s folklórom a radosť s tým spojenú odovzdávajú deťom zo súboru Maguráčik. Manželia sa spolu doslova pretancovali celým životom.
Spoločne sa nielen venujú deťom, ale aj sami stále tancujú v súbore pre seniorov v Maguráku.
„Od 15 rokov sa venujem folklóru. Magura bola vždy známa v Kežmarku a tancovali tam aj moji bratia. Mohlo sa tam však ísť iba od pätnástich. Tak som čakal, kedy to príde, a s kamarátmi sme sa teda dohodli, že to ideme skúsiť a odvtedy ma to už nepustilo. Začiatky boli super, bavilo nás to, hneď sme sa dostali do programu, do tancov, tak ma to tak automaticky hneď zaujalo,“ spomenul si na svoje začiatky Juraj Švedlár.
Jeho manželka mala k folklóru tiež vždy blízko. Dostala sa k nemu však až vtedy, keď si spolu s Jurajom už vyznávali lásku.
„Ja som vždy chcela chodiť do Magury, ale mala som veľmi prísnu mamu. Ona sa bála deti všade púšťať a už vôbec nie po večeroch. Vždy mi povedala, že ma tam bola nahlásiť, a vraj tam nikto nebol, vraj sú na zájazdoch a tak. A raz sme boli na čajovom večierku a tam som sa spoznala s Jurajom a odvtedy to išlo,“ povedala nám Anna.
Vyvíjalo sa to samo
Presne 28 rokov ubehlo odvtedy, čo manželia začali súboru šéfovať. Ako nám pán Juraj povedal, keď prišla takáto možnosť, nezaváhali ani na chvíľočku.
„Ja som nastúpil ako vedúci Tatranského klubu a pani vedúca ma volala, že príď na nácvik, nechala mi kľúče a odišla, takže tak som nejako vhupol naraz do toho. Ani som nepremýšľal, či áno, či nie. Vtedy som ešte aktívne tancoval v Magure. Postupne sa to naberalo. Prišli prvé vystúpenia, nejaké tie úspechy, hneď sa nám podarilo prvými číslami zaujať. Takže človek to ani veľmi neriešil a nejako samo to všetko išlo ďalej,“ spomína si Juraj.
Časy po revolúcii však neboli vždy najľahšie. „V 93. roku nám odstavili sálu od kúrenia, išlo to dole vodou. Cvičili sme v kasárňach,“ spomína si na ťažké roky Juraj.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
