MICHAELA PAVLÍKOVÁ z Kežmarku má len 23 rokov a do hudby dokáže vkladať svoje srdce a emócie ako málokto. Hrou na husliach zaháňa melancholické nálady, nervy a najviac ju teší, keď dokáže vytvoriť radosť tam, kde už nie je. Keď začínala hrať, k husliam nemala vôbec žiaden vzťah, dnes si život bez sláčika v ruke nevie predstaviť. Študuje na katedre hudby v Žiline. Svoje vedomosti a lásku k hudbe odovzdáva aj mladším generáciám. Má aj nezvyčajnú záľubu, s ktorou by možno v budúcnosti chcela urobiť dieru do sveta.
Michaela, kedy vás to po prvýkrát pritiahlo k hudbe a k husliam? Bola to vaša vlastná iniciatíva alebo je za tým niekto iný?
„Celý môj 'husľový príbeh' začal tak, že mamka, keďže je vedúca hudby vo folklórnom súbore Maguráčik, je taktiež huslistka, sa rozhodla, že pôjdem v jej stopách, aby som neskôr prevzala jej miesto. Prihlásila ma do základnej umeleckej školy. V tom čase tam učil, teraz už nebohý, pán učiteľ Mehly. Po prvom polroku zhodnotil, že zo mňa huslistka jednoducho nebude, pretože mám krátke prsty a vraj by som sa trápila. Tak mamka povedala, že fajn a vzala ma z hudobnej preč. Tak som si rok dala pauzičku.“
Neodradilo vás to? Po roku ste sa teda na „miesto činu“ opäť vrátili a skúsili to znova?
„ Áno, po roku tam prišla nová učiteľka, pani Martina Petrigáčová, mamka mala na ňu dobré referencie, takže ma dala k nej. Tá povedala, že to nie je problém, že moje prsty sa natiahnu, a že aj keď asi nepôjdem na konzervatórium, stačí, ak budem hrať folklór. Tri roky som študovala tam, potom prišla ďalšia učiteľka, pani Lakatošová z Košíc, a pri nej som sa rozhodla, že to skúsim a pôjdem aj na to konzervatórium. Mamka ostala vtedy šokovaná, začala som na sebe pracovať a vďaka nej som sa tam aj dostala. V 2008 som začala študovať na konzervatóriu v Žiline a popri tom som sa začala venovať folklóru. Ten ma napĺňal, s ním som vyrastala. Na konzervatóriu som študovala celých šesť rokov. Momentálne študujem na Žilinskej univerzite na katedre hudby.“
Vy ste teda zo začiatku s tými husľami až taká dobrá kamarátka neboli, alebo sa mýlim?
„Nie, ja som to nechcela, bol to mamkin sen a ja som ako poslušné dieťa rodičov na tie husle išla a pravda je taká, že najradšej by som ich v tom čase niekam otrepala, najradšej by som ich rozbila. Až v nejakom treťom až štvrtom ročníku prišla aj na mňa tá chuť.“
Mali ste aj nejakú inšpiráciu? Niekoho, kto vás doslova fascinoval?
„Bola som inšpirovaná husľovým virtuózom Niccolom Paganinim z 19. storočia. Spomínam si, ako som raz prišla na hodinu. A priniesla som jeho dielo. Učiteľka sa na mne smiala, že či to myslím vážne. A ja jej hovorím, že áno, ja to chcem zahrať. Samozrejme, bolo to vtedy ešte nereálne (smiech). V podstate bola som ním veľmi inšpirovaná. Čítala som o ňom veľa článkov na internete, dokonca som mala zošit, do ktorého som si ich prepisovala. Všetko o ňom, citáty o hudbe. Zanietenosť tam bola veľká. Na konzervatóriu to upadlo a na výške ma to opäť chytilo.“
Takže u vás to bolo ako na hojdačke. A ako je to s folklórom, spomínali ste, že mamka vás tam prihlásila práve preto, aby ste po nej prebrali žezlo. Venujete sa aj tomu?
„Veľmi rada si zahrám folklór, ktorý mamka chcela. On mi dáva možnosť vyplakať sa. Keď má človek takú ťažkú chvíľu, tak si zahrá pomalú ľudovú pieseň. A v tom si vyleje srdce.“
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
