Už dlhšie prichádzam na to, že najlepším zdrojom príbehov sú cesty v autobuse. Von sa predvádzala zima.
Nastúpila som do vyhriateho autobusu. Na prvej zastávke si ku mne prisadla echtovná babička. Taká tá rozprávková, vekovo odhadujem niečo po sedemdesiatke. Oblečená v krásnom čiernom kabáte s kožušinkou a šibalským úsmevom v očiach.
Všimla si, že v Poprade už ťahajú výzdobu. Od vtipov, ako by k tomu železu mohli aj primrznúť, spomenutej reklame s dievčatkom, ktoré už nemusí, lebo ho už vidí, sa presunula až k zážitku zo Štedrého večera u nej doma.
Použijem jej slovník, aby to nestratilo na kvalite: trajdala sa do kostola. Aj s kahancom, ktorý údajne vzala z cintorína, lebo si chcela domov priniesť betlehemské svetlo.
Údajne po strastiplnej ceste a borení sa v snehu odolávajúc silnému vetru sa jej svetlo podarilo priniesť na stôl. Prsty na nohách jej vraj ešte ani odmrznúť nestihli, keď prišli jej deti aj s vnučkou. Po kapustnici si vnučka nakladala na tanier rybu. A hovorí, že jej to svetlo ide na nervy a sfúkla ho.
„Ta ja še skoro pridusila šalátom,“ povedala babička s dialektom jej tak príznačným.
Nádej ju však neopustila. Tvrdo vybojované svetlo si odpálila ešte na jednu sviečku, ktorú položila do verandy.
Po večeri sa jej manžel už údajne dusil kyslíkom a tak si šiel von zapáliť. Zabudol si zapaľovač, a tak mu napadlo, že si tú svoju cigaretku pripáli od sviečky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
