Skoro ráno, kým mnohí veriaci ešte stále spia, on dennodenne odomyká zámky kostola. Všetko pripraví tak, aby sa bez vážnejších narušení mohli konať omše, ale i iné obrady. Jeho tvár je známa azda všetkým rímskokatolíckym veriacim v meste. Majú ho radi aj deti, ktorým pri nedeľných omšiach pravidelne ponúkne sladký cukrík.
STARÁ ĽUBOVŇA. Byť kostolníkom nie je iba o zapaľovaní sviečok. Obnáša to oveľa viac. Človek musí byť na túto pozíciu, takpovediac, predurčený.
Ani Ján Virostko vo svojich začiatkoch netušil, že v staručkom kostole sv. Mikuláša v centre mesta vydrží slúžiť takú dlhú dobu.
„Nastúpil som ešte za totality, bolo to presne 5. júna 1989. Pôvodne som si povolanie kostolníka išiel vyskúšať na mesiac a keďže mi to išlo, ostal som ním dodnes. Musel som zanechať futbal, keď som robil najprv rozhodcu a neskôr delegáta, no dnes to neľutujem,“ povedal nám J. Virostko.
Aj počas dňa sme ho našli v kostole
Počas nášho vopred nedohodnutého stretnutia sme staroľubovnianskeho kostolníka našli náhodne, ako inak, v kostole.
Počas bežného pracovného dňa musel zháňať pomoc. Tak ako v každej domácnosti, aj v kostole sa totiž občas niečo pokazí, niečo treba vymeniť či opraviť.
V tej chvíli bolo potrebné riešiť akési technické problémy s odbíjajúcimi zvonmi na veži.
„Vidíte, kostolník, to nie je iba o tom, že príde do kostola a zapálili sviečky,“ poznamenal s úsmevom.
Samozrejme, kým chlapi, ktorí prišli kostolníkovi poradiť, svoje dokončili, radi sme počkali.
Nezameniteľný kostolník sa potom s nami ochotne začal rozprávať.
Večer prišiel za ním dekan, aby ho zavolal za kostolníka
Ján Virostko miništroval už ako chlapec. Sakristiu nevymenil ani neskôr. Zostával v nej aj naďalej počas omší.
Možno práve to sa mu stalo osudom, keď sa mal rozhodnúť, či funkciu kostolníka zoberie.
„Pamätám sa, ako večer o pol desiatej prišiel za mnou dnes už nebohý dekan Ľudovít Piovarči. Povedal, že potrebuje pomôcť, či by som išiel za kostolníka. Hovorím mu: Otče duchovný, na to musí byť človek stvorený. Bol som vtedy po ťažšej operácii z roku 1986 na polovičnom dôchodku, zle sa mi fungovalo. Uvažoval som, že čo ak ma zoberú niekde do práce a nebude sa to dať? Navyše, každú nedeľu som bol preč, robil som futbalového delegáta, cestoval som po celom východe. Predtým, pred operáciou, som robil rozhodcu, ale to už neskôr nešlo,“ prezradil kostolník.
Boh mu dal zdravie, tak sa chcel odvďačiť
Na požiadavku dekana si kostolník zobral nejaký čas na rozmyslenie. Vedel, že ide o zodpovednú funkciu.
Ťažko si dokázal predstaviť, či ju zvládne.
„Pýtal som sa aj známych, aby mi poradili. Svokor mi povedal, aby som to skúsil trebárs na mesiac a ak mi to nepôjde, tak to nechám. Jeden známy mi zas povedal, že keď som kresťan katolík, tak by som to odmietnuť nemal. To ma pichlo pri srdci. Povedal som si, že keď mi po operácii Pán Boh vrátil zdravie, tak teraz chce odo mňa asi obetu. Stál som pod krížom a plakal ako malý chlapec. Dekanovi som potom povedal, že to skúsim. Všetko teda išlo bokom, aj futbal. Doma som potom trénoval, ako si kľaknúť pred bohostánkom, lebo sa mi stále točilo v hlave a išlo aj o zdravie,“ povedal J. Virostko.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
