Trpí ťažkou chorobou, napriek všetkému zvláda svoj každodenný boj o prežitie obdivuhodne. Tvrdí, že to robí hlavne pre svojich skutočných priateľov. Uvedomuje si, že im to sľúbil. Tomáš Grich z Lendaku, ktorý je už roky pripútaný k lôžku, je neobyčajný človek.
LENDAK. Tomáš je veľmi skromný človek. Keď sme ho oslovili so zámerom spracovať jeho životný príbeh, poznamenal, že si nie je istý, či môže čitateľov vôbec nejakým spôsobom osloviť.
Podľa nás však môže byť Tomáš pre mnohých veľkou inšpiráciou.
Onedlho tridsiatnik spod Tatier v sebe uchováva nielen ťažkosti spojené s nevyliečiteľnou chorobou, ale aj vzácne myšlienky, na aké bežný zdravý človek len tak nepríde. Dokonca píše básne, niektoré pasáže z nich vo vás vyvolávajú dojatie i mrazivosť.
Nevzdá sa. Sľúbil to priateľom
Sympatickému chalanovi zistili lekári ešte v detstve svalovú dystrofiu. Znemožňuje mu to akýkoľvek pohyb, vrátane rečovej komunikácie. Môže za to odumierajúce svalové tkanivo. Aj preto sme sa s Tomášom dohovárali písomne, elektronickou formou.
Tomáš dokáže používať laptop. Položený ho má na špeciálnom vozíku na posteli. Oň má priviazanú ruku, aby pomocou prstov mohol hýbať kurzorom.
„Na lôžku som pripútaný asi deväť rokov. To som vtedy ešte mohol sedieť, hýbať sa, najesť, napiť. To bolo ešte fajn. Ale asi tri roky som k lôžku pripútaný úplne. Už iba ležím. Ale pomaly si na to zvykám. Nie vždy to ide v pohode, ale nevzdám sa. Dal som totiž sľub priateľom, že tu s nimi ostanem. Oni ma tu držia a tak bojujem. Nechcem ich sklamať, dávajú mi silu ísť ďalej, pretože život môže byť krásny,“ napísal nám bojovník Tomáš.
Doma má starostlivú mamu
O Tomáša sa doma starajú jeho najbližší. Najmä mama ho má na očiach dennodenne. Dobre vie, čo synova choroba obnáša. Trpel ňou aj jej druhý syn. Rasťo, žiaľ, už nie je medzi nami, zomrel, keď nemal ani dvadsať rokov.
Keď sme rodinu pred časom navštívili, mama nelamentovala. Napriek útrapám vyzerala obdivuhodne plná sily. „Ani neviem, odkiaľ ju beriem, ale hovorí sa, pomôž si sám a Pán Boh ti pomôže,“ povedala Anna.
Jej denný stereotyp okolo Tomáša sa točí okolo varenia, umývania, podávania jedla, či potrebného cvičenia. Nevládny syn vie, že je to láskavá a starostlivá osoba.
V detstve mu na Vianoce nič nechýbalo
Keď Tomášovi nastolíme tému dnešných dní o Vianociach, vynoria sa mu príjemné spomienky najmä z detstva.
„Spomínam si na ne živo a veľmi dobre. Čo si pamätám, tak Vianoce sme prežívali vždy v skromnosti. Nič nám však nechýbalo. Mal som zážitky zo sánkovačiek, guľovačiek, v snehu sme si stavali bunkre ...,“ spomenul.
V dnešnej uponáhľanej a hmotou poznačenej dobe je všetko akoby zvrátené. Pravé hodnoty sú viac na pokraji záujmu.
„Mojím snom je, aby bola moja rodina a moji priatelia zdraví a šťastní. Mne to nevyšlo, aj ma to mrzí, ale človek nemôže mať zase všetko. Podľa mňa sú pre život najdôležitejšie hlavne láska a pokoj,“ vymenúva zo svojho uhla pohľadu Tomáš.
Spisovateľom je vraj iba “do šuplíka“
Tomáš pripomína, že je svojský človek. Čas si kráti aj skladaním básní. Sú zväčša smutné, dojímajú a občas privolávajú na telo mráz. Azda by z nich dokázal zostaviť aj hotový zborník.
„Písal som už od 15 rokov, potom inšpirácia zmizla. Po čase však opäť tvorím. A keďže nemôžem rozprávať, tak premýšľam. Pozerám do stropu a tie slová mi idú samy. Musím ich dať von, lebo by ma to inak vo vnútri ničilo. Ale zostanem asi len spisovateľom do 'šuplíka',“ poznamenal.
Seba samého považuje za introverta. Tvrdí, že v živote nie sú najkrajšie veci, ale okamihy. Neznáša ohovárania, ani keď sa ubližuje ženám, či zvieratám. „Dobrí priatelia sú ako hviezdy na oblohe. Nie vždy ich vidíme, ale vieme, že sú tam,“ potešil výberom zo svojho archívu.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
