S gastronómiou je spojený celý jeho život. NORBERT FRANK má dnes známy salaš v Starej Ľubovni. Mnohými je považovaný za priekopníka v oblasti cestovného ruchu na severnom Spiši. Tvrdí, že gastronómia je drina a vyžaduje si celého človeka.

Pochádzate z hotelierskej rodiny. Vaši predkovia mali penzión v Tatrách, gastronómia vám je teda odmalička blízka.

„Moji rodičia a starí rodičia v čase druhej svetovej vojny prevádzkovali a vlastnili hotel – penzión Gustáv a syn v Kežmarských Žľaboch v Tatrách, kde som sa aj so súrodencami narodil. Otec vyštudoval hotelovú školu v Brne, neskôr mal prax v Paríži, Alžírsku, Maďarsku, Taliansku a Rakúsku, kde pôsobil, ako kuchár. Mama a stará mama boli po celý život kuchárky a starostlivé gazdiné. V roku 1948 penzión znárodnili a tak rodičia museli jeho priestory opustiť. Nasťahovali sme sa do malého mestečka Podolínec, kde moji rodičia začínali úplne od začiatku, už v štátnom podniku, v oblasti gastronómie. Otec bol vychýrený kuchár a dokázal na Slovensku zužitkovať svoju prax zo zahraničia. Ak bola niekde reštaurácia na úpadku, nasadili ho ako šéfkuchára, aby po krátkom čase patrila k najnavštevovanejším. S mamou vždy tvrdo pracovali, všetko robili srdcom, akoby robili na svojom majetku. Túto vlastnosť a lásku ku gastronómii som teda zdedil po mojich rodičoch.“

V mladom veku ste ale váhali, či sa dáte na rovnakú dráhu, ako rodičia. Čo sa udialo?

„Moji rodičia chceli mať zo mňa odborníka – dobrého kuchára, čašníka, hoteliera. Do svojich 14 rokov som ich pozoroval a pomáhal im. Spoznal som, že gastronómia je veľká drina a vyžaduje si celého človeka. Neboli sviatky, voľné víkendy, večery. A tak som si povedal, že hotelierom nebudem. Gastronómiu som však chcel pozdvihnúť inak.“

Akým spôsobom?

„V tom čase sme nemali mraziace a chladiace boxy, ale používali sme veľké a hrubé ľady z potoka, ktoré sme sekali. Rozhodol som sa tak pre školu, kde sa priučím chladiarine a elektrikárskemu remeslu a že budem robiť montáže gastronomických zariadení. Po vyučení som v tomto odbore pracoval desať rokov. Keď som mal 24, mal som ťažký úraz a namále. V nemocnici som prehodnocoval svoj život, kadiaľ sa budem ďalej uberať. Napadlo mi pokračovať v tradícii svojich predkov. Zvýšil som si vzdelanie a ukončil strednú školu spoločného stravovania. Definitívne som sa rozhodol pre cestu gastronómie.“

V oblasti gastronómie ste začali s profesiou na dnes už nefungujúcej Ružbašskej Miľave, neskôr ste prebrali chod aj najväčšieho hotela Vrchovina v Starej Ľubovni.

„Rekreačné stredisko Ružbašská Miľava bolo v tom čase dosť úbohé, veľa toho neponúkalo. Za osemnásť rokov môjho pôsobenia sa ale stalo v regióne značne vychýrené. V roku 1988 som prevzal do prevádzky Vrchovinu. Keď som nastúpil, v reštaurácii sme mali v priemere tri obedové menu denne. Neskôr to už bolo šesťsto obedov. V roku 1996 som sa rozhodol, že vybudujem salaš.“

Odvtedy fungujete dvadsať rokov, zdá sa, že úspešne. Prešovský samosprávny kraj vás za minulý rok ocenil za celoživotný prínos v cestovnom ruchu.