Tí, ktorých sme doteraz volili, mnohokrát sklamali. Plány pred voľbami mali a ešte aj majú veľkolepé, sľuby väčšinou nereálne – a mnohokrát sa nezrealizujú ani tie reálne. Menej by bolo viac. (Netušila som, že Kalinčiakova Reštavrácia sa po vyše 150 rokoch môže ešte zopakovať.)

Kto sa dostane „hore“, snaží sa čím skôr obohatiť a plebs, čo je dole, neraz nemá čo dať do úst.

Dvadsaťsedem rokov po nežnej revolúcii sa sype školstvo, zdravotníctvo, nevyriešila sa vysoká nezamestnanosť, úteky mozgov do zahraničia, dehonestujúce platy a dôchodky, rómska otázka a tak ďalej. To sú určite zásadnejšie a dôležitejšie problémy než vlaky zadarmo, hoci i to mnohí chvália a využívajú.

Rozmýšľam nad dôvodmi, prečo ľudia idú kandidovať za tú – onú stranu. Rozoznávam dva typy ľudí (toto je môj názor, nemusíte s ním súhlasiť):

1. tí, ktorí sa ženú za funkciami a peniazmi (hoci ich majú dosť) a

2. tí, ktorí by chceli pre tento štát niečo aj urobiť – ale hocikto môže mať sebalepší plán, sám ho nedokáže zrealizovať, môže to urobiť iba v tíme, teda spolu so stranou či hnutím a čo, ak sa práve tí nádejní ľudia do parlamentu nedostanú?

Mrzí ma aj hromada tzv. opozičných strán, ktoré nemajú šancu sa dostať do parlamentu, ale takto opozíciu rozdrobia na drobné kúsky. Asi každému záleží viac na sebe samom, na vlastnom „egu“, nie na národe.

Takže čo: Ideme voliť? Nejdeme?

Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš