Na ženách vždy hľadá to najkrajšie, zvýrazní to a premení na nezabudnuteľné portréty. Nezľakne sa ani fotenia šteklivých aktov. No najradšej sa aj tak zameriava na to najvzácnejšie, čo v živote má – svojho malého syna. Popradskému fotografovi MARTINOVI KRYSTÝNEKOVI stena v ateliéri pod náporom ocenení praská vo švíkoch.
Martin, dnes vaše priezvisko pozná množstvo Popradčanov. Kedy a ako ste sa k fotografovaniu dostali?
„Začiatky boli u mňa veľmi jednoduché, kúpil som si fotoaparát a začal som fotiť (smiech). Bolo to v roku 2008, mal som 25 rokov. Najprv som fotil tanečné skupiny z Popradu a potom som odcestoval do Južnej Ameriky.
U vás to teda s fotografovaním nebolo tak ako u mnohých iných, neoháňate sa detskými snami. Váš talent ale z vašich fotografií priam kričí. Je možné, že ste ho po niekom zdedili?
„Keď som mal pätnásť rokov, tak som skúšal modeling, ale vtedy to na Slovensku nemalo takú budúcnosť. Agentúry vznikali a zanikali, nebola možnosť dostať sa niekam do zahraničia. Tak som to zabalil a dal som sa na fotenie. Predpokladám, že nejaký ten talent na fotografovanie som zdedil od svojho deda z otcovej strany. On bol kriminalista a fotil mŕtvoly (smiech). Síce som ho nikdy nestretol, ale nejaký ten skill (zručnosť) som určite mal aj z tej strany.“
Po fotografovaní tanečných klubov v Poprade ste teda dostali poriadnu výzvu – fotiť v Južnej Amerike. Na koho ste vtedy ostrili objektívom a ako si na ten čas spomínate?
„Tam som fotil vysokopostavené osoby, ministrov, ich manželky, modelky a rôznych ľudí v rámci showbiznisu. Býval som síce v luxusnej štvrti, ale za celý čas som sa tam ani do mesta nedostal. Ja som tam žil jednoducho nonstop iba fotografiou. Nemal som ani čas sa niekde vybrať. Bol som tlačený termínmi. Keď som niečo odfotil, musel som to čím skôr odovzdať. Tie fotky som okamžite po odovzdaní musel potom zovšadiaľ vymazať, aby sa náhodou nedostali do nesprávnych rúk, do bulváru a podobne.“
Znie to na prvý pohľad veľmi lákavo, ale zjavne to nebolo najjednoduchšie, mám pravdu?
„Zo psychického hľadiska to bolo náročné. Po polroku som prišiel späť do Popradu úplne vyšťavený. Prispievali k tomu aj tie veľké horúčavy, ktoré tam boli. Boli až neznesiteľné. Najnižšie teploty okolo desať stupňov a najvyššie okolo štyridsaťpäť. Pracovné podmienky teda neboli ťažké, ale boli iné.“
Čomu, alebo skôr komu sa v rámci fotografie najčastejšie venujete?
„Najviac fotím asi modelky. Najradšej ale môjho malého modela – môjho syna. Venujem sa ale najviac tým modelkám, tiež svadbám a komerčnej fotografii.“
Všetky ženy na vašich fotografiách vyzerajú zmyselne. Na čo sa pri ich fotografovaní najviac zameriavate?
„Každá žena je pekná a to pekné je potrebné na nej nájsť a vyobraziť to na fotografii. Najpodstatnejšie je svetlo, ale dôležité je aj vložiť tam niečo zo seba. Je to ťažké povedať, lebo pri každej fotografii je to o niečom úplne inom.“
Viem, že sa venujete aj foteniu svadieb. Dozvedela som sa, že ste fotografovali aj svadbu jednej zo speváčok skupiny Tweens. Máte nejaké know-how, teda nejaké tajné recepty, ktorými vašim fotkách dávate dušu?
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
