Ako prvý na Slovensku doviezol pod Tatry v roku 1995 z Dánska a Česka ťažných záprahových psov. Len o tri roky neskôr sa vydal do zelenej krajiny zajatej v ľade. Lucián Očkovský je právnikom, pracuje v Poprade a pochádza z Betlanoviec. Grónsko ho fascinovalo natoľko, že sa tam vrátil ešte sedemkrát.
POPRAD. Počas svojich mladých liet, dnes už 61-ročný Lucián Očkovský rád športoval. Venoval sa vždy outdoorovým športom – skialpinizmu, kajakovaniu, psím záprahom. Od malička ho ale lákalo Grónsko, kultúra a život Eskimákov.
Ako kmeň v polárnej krajine
Krajinu stále nekončiaceho ľadu navštívil Lucián, až keď mal 43 rokov.
„Veľmi ma to lákalo, považoval som za fascinujúce, či ľudský druh dokáže prežiť ako kmeň v polárnej krajine. Presvedčil som sa, že dokáže, aj keď za veľmi primitívnych podmienok,“ povedal Očkovský.
Aj napriek tomu, že tieto podmienky už v krajine až tak veľmi necítiť, veľa z pôvodnej kultúry sa v dušiach Eskimákov zachovalo.
„Predovšetkým to, že oni boli vždy lovci a lovili veľryby, tulene, mrože, soby. Dodnes sa ešte tomu venujú. Aj keď už loví menšia časť z nich,“ vysvetlil Lucián.
Nepochopiteľné reálie
Ako povedal, v Grónsku sa človek stretáva s absolútne nezvyčajnými vecami.
„Je fascinujúce v mnohých ohľadoch. Už iba tie vzdialenosti, ktoré tam musíte prekonať. Klíma je neskutočná. Ich reálie sú pre nás nepochopiteľné. Pobrežná čiara má 140-tisíc kilometrov, je to nekonečné množstvo ostrovov, zálivov, prielivov,“ povedal.
Zároveň je to krajina dvoch tvárí. Na juhu teploty nie sú tak kruté ako na severe.
„Nie je to nič jednoliate. Na juhu nie je ani polárna noc. Tam sa dokonca aj pestujú plodiny, iba v skleníkoch samozrejme, ale dopestujú paradajky, zemiaky, chovajú sa tam aj ovce,“ povedal.
Nad hlavami šľahajú plamene
Neuveriteľné sú podľa Luciána aj farebné kontrasty, ktoré ho v Grónsku očarili.
„Vidíte plávajúce kryhy, more, modrú oblohu, ľadovce plávajú. Každý má rôzny tvar, neexistujú dva ľadovce, ktoré by boli rovnaké. Niektoré sú veľké, iné malé. Niektoré biele, iné sfarbené do modra,“ povedal.
Najväčším zážitkom je podľa neho vidieť polárnu žiaru.
„Keď to vidíte po prvýkrát, ostanete ohúrený. Pokrýva to celú oblohu nad vami a tie plamene šľahajú po celej oblasti. Všetko je vyplnené modro-zelenými plameňmi, ktoré horia úplne pomaly. Fascinujúce niečo,“ povedal.
Domy sú farebne odlíšené, kvôli snehu
Podľa neho sú dva typy ľudí. Tí, ktorých táto krajina úplne očarí, alebo naopak tí, ktorí sa tam viac už nikdy nevrátia. On sa tam cítil ako na poľnohospodárskej usadlosti v Dánsku.
„Domy sú sedlovité a farebné. V minulosti to malo aj zmysel. Žltou farbou bola vymaľovaná výhradne budova nemocnice, červenou obchod, už z diaľky podľa farieb človek vie, čo a kde nájde. Zrejme to súvisí s tým, že je tam sneh. Keby mali všade bielu omietku, budovy by splývali so snehom,“ povedal. „V zime tam napadá toľko snehu, že domy sú zavalené až po strechy.“
Zúčastnil sa lovu tuleňov i ľadových medveďov
Štyrikrát bol Lucián na výprave v Tasiilagu. Zúčastnil sa lovu tuleňov a tiež ľadových medveďov. Na tie ale šťastie nemali. Žiadneho vtedy neulovili, videli iba jeho stopy.
Na kajaku, ktorý už nebol tradičný, teda vyrobený z kože, ale z plastu lovili veľryby. „Čo je pre nás nepochopiteľné, ešte v roku 2000 ich lovili pomocou harpúny,“ povedal Lucián.
Na prvom mieste kedysi pre Eskimákov boli hlavne tulene. Lovili ich aj na predaj kože, dnes už nemôžu. „V zime ich lovia do siete. To som nevedel pochopiť, ako tú sieť pod 30 až 40-centimetrový ľad vôbec môžu dostať, ale nakoniec majú na to jednoduchý technický postup,“ povedal.
Psí záprah nahrádza auto, chladničku ľad
V krajine ľadu sa spriatelil s Grónčanom Tobiasom. „Vždy som sa chcel ísť pozrieť, ako a čo robia. Ja som bol pri ich každodennom živote, prispôsoboval som sa ja im, nie oni mne,“ povedal.
Ako povedal Lucián, na prepravu k lovu vždy používajú psie záprahy. Aj Tobias má vždy 20 až 30 psov.
„Je to pre nich tak bežné, ako u nás vlastniť auto,“ povedal Lucián. Lovci, ktorých Lucián spoznal, z domu odchádzali ráno a vracali sa až večer. Podľa jeho slov sú títo ľudia veľmi pracovití.
Tulenie mäso je obživou nielen pre nich, ale aj pre ich psíkov.
„Ich jedálny lístok tvorilo kedysi len mäso, dnes si už aj nakupujú ryžu. Vtedy ešte nič iné nepoznali. Obľúbeným jedlom je samozrejme varený tuleň. Veľká dobrota je koža a tuk z veľryby. Vyzerá to zvláštne, ale veď aj my jeme slaninu. I keď nechutí to rovnako, lebo všetko má chuť za rybami,“ povedal Lucián.
Na skladovanie tulenieho mäsa v Grónsku nemajú chladničky.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
