Seniorku Jolanu Podhorányovú (67) choroba priviedla v relatívne mladom veku do domova dôchodcov v Spišskej Novej Vsi. Dnes tvrdí, že v tomto prostredí sa cíti takmer ako doma. Radosť do života rozdáva i tunajším klientom.
SPIŠSKÁ NOVÁ VES. Dôchodkyňa Jolala Podhorányová sa narodila v Spišskej Novej Vsi.
Vracajúc sa do spomienok hovorí, že mala veľmi pekné detstvo.
Vyrastala v harmonickej rodine spolu s bratom Arnoldom a sestrou Martou.
„Zlom nastal v mojich pätnástich rokoch, keď na leukémiu umrel 24-ročný brat. Slnko sa nad našimi hlavami zatiahlo. Aj keď nás mamka neochudobňovala o lásku, jej duša ostala smutná. Chuť do života sa jej vrátila až o mnoho rokov neskôr, keď prišli na svet vnúčatá.“
Choroba zmenila životné plány
Pani Podhorányová ukončila 17-ročné manželstvo rozvodom. Pracovala ako ekonómka a starala sa o svoje tri deti. V 45 rokoch jej ďalším plánom urobila škrt cez rozpočet mozgová príhoda.
Nasledovala ročná hospitalizácia v nemocnici. Domov ju vrátili na vozíku s nehybnými hornými a dolnými končatinami.
„Starali sa o mňa deti, ktoré za mnou chodievali. Blízkou osobou mi bola i sestra. Často som sedávala pri okne a uvažovala, čo bude ďalej. Moje rozhodnutie zmeniť tento stereotyp sa každým dňom stupňovalo. Po roku, keď sa ma sestra opýtala, či som nerozmýšľala nad domovom dôchodcov, prekvapila som ju kladnou odpoveďou. Uvedomovala som si, že deti majú svoje rodiny, prácu a majú dosť vlastných starostí. Nechcela som im ostať na ťarchu,“ vysvetľuje svoje rozhodnutie.
Rozhodli otázky vnúčika
Po nástupe do domova dôchodcov ju rodina často navštevovala. Jeden zážitok ňou zatriasol v základoch.
„Vidím to, ako keby to bolo dnes. Mala som pred päťdesiatkou. Môj päťročný vnúčik Mário sa na mňa smutne díval a spýtal sa ma, či budem len stále ležať. Nebudeš sa už nikdy s nami hrať? Kládol mi otázku. Príde čas, keď pôjdem s tebou na nákup a budeme sa spolu guľovať, odpovedala som mu.“
Bol to zlom, ktorý dal jej životu ďalší zmysel. Na rehabilitáciách začala poctivo pod odborným dozorom sestry cvičiť.
Drina pri cvičení
„Začiatky boli ťažké. Zatínala som zuby od bolesti a potila sa už pri malých výkonoch. Neraz som mala slzy na krajíčku. Pred stagnáciou ma ale držal sľub vnúčikovi. Postupne sa to zlepšovalo. Na stacionárnom bicykli bolo vidieť badateľné úspechy. Tešilo ma, keď sa na prístroji s odstupom času navyšovali kilometre. Už som v Smižanoch, prešla som Spišský Štvrtok, vitaj Poprad, hovorila som pri pohľade na číslo zaznamenávajúce vzdialenosť. Do denníka som si zapisovala každý úspech,“ hovorí seniorka.
Prišiel čas na prvé pomalé kroky. Opierala sa o skriňu a utierala na nej prach. Mala úžasný pocit. Fantastické dojmy z víťazstva však prišli po 3,5 roku.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš
