Pavel Ballo sám o sebe so smiechom tvrdí, že je reinkarnovaným svišťom. Práve zhovorčiví spachtoši sa stali jeho najlepšími priateľmi. Aj vďaka jeho snahe sa ich domovom opätovne stali Belianske Tatry.

Pán Ballo, viem o vás, že pochádzate z Bobrovca. Vyrastali ste s piatimi súrodencami, ako si na tieto časy spomínate?

„Áno, pochádzam spod Západných Tatier, štyria bratia a dve sestry. S bratmi sme neustále potajme chovali straky, vrany, ale aj dravce, pustovky, myšiakov, tiež výra skalného, ktorý pravdepodobne uletel nejakému poľovníkovi.“

Už od detstva vás teda lákala príroda a práca so zvieratkami. Ako to bolo s tým ukrytými, neodhalili vás rodičia?

„Výra mi otec objavil. Z chladničky sa často strácalo mäso a po vyučovaní som pre veľký apetít našej najväčšej sovy strieľal v blízkom JRD vrabce. Keď som ale skántril na blízkej fare sliepku, otec zobral výra do koša a zaviezli sme ho do Bojníc, do zoologickej záhrady, kde mi dali za vtáka voľný vstup na jeden rok. Pre veľkú vzdialenosť som túto možnosť ani raz nevyužil. (Smiech).

Vyštudovali ste zootechniku v Nitre. Blízke vám ale boli vždy nielen zvieratá ale aj hory, je tak?

„Hory mi do hlavy vštepil krstný otec Peter Trizna, ktorý položil základy organizovanej turistiky v Bobrovci. Dlhodobo bol aj chatárom, najprv na vysokohorskej chate v Medvedzom, po jej vyhorení v r. 1968 chatárčil na chate v Červenci. Bol som dokonca aj pri tom, keď vybral miesto na jej výstavbu. Pri táboráku som od neho s otvorenými ústami počúval povesti zo Západných Tatier. Asi ako 10-ročný chlapec som sa vybral na najvyšší vrch Banikov a to som záverečnú najstrmšiu časť v Parichvoste preškrabal mimo chodníka skratkou. Hory boli bez turistov. Jasné, že doma o ničom nevedeli. Vtedy som aj prvýkrát videl a počul pískať svišťa. Teraz si neviem predstaviť, že by sa tak malé dieťa vybralo do extrému na dvojtisícovku. Rodičia sa ich boja pustiť aj po asfaltke na chatu v Žiarskej doline, ktorá je plná turistov.“

Viem, že už ste na dôchodku, ale ešte prednedávnom ste pracovali na Správe Tatranského národného parku. Kedy a ako ste sa k ochrane prírody dostali?

„Potrebu chrániť prírodu som získal od svojho brata Milana, ktorý je profesionálny strážca v TANAP-e. Závidel som mu jeho prácu. Na starosti má okrem iného práve najzápadnejšie rozšírenie svišťov a kamzíkov. Aspoň cez víkendy a dovolenky som s ním meral cestičky, najradšej do alpínskeho stupňa medzi svišťov a kamzíkov. Najprv som pracoval v Slovenskom múzeu ochrany, potom vo Výskumnom ústave vo vysokohorskej biológie v Tatranskej Javorine. Tam ma navštívil riaditeľ Správy TANAP-u Pavol Majko, s ktorým sme sa za 2 minúty dohodli, že patrím do praktickej ochrany prírody. Bolo treba urýchlene pracovať na záchrane svišťa v Belianskych Tatrách, kde bol posledný svišť vtedy videní v r. 2007. Pytliactvo po nežnej revolúcii spravilo svoje. Každý si po svojom vysvetľoval demokraciu. Kamzíkov v r. 1996 bolo spolu aj s poľskou stranou napočítaných len 196 jedincov. Teraz sú ich stavy sedemkrát väčšie. Od roku 2008 až doteraz neviem, čo je to dovolenka, voľný víkend. Rodina sa so mnou už o tom ani nerozpráva.“

Ja o vás viem, že malé, chlpaté svište sú akoby vašimi najlepšími kamarátmi. Čím vás práve svište fascinujú?

„Postupne, ako som býval pri svišťoch, po nociach strávených v bivakoch (pozn. red.: náhrada stanu) som rozmýšľal, že svišť je ako piate koleso u voza vedľa kamzíkov. Všade, kde sa písalo o TANAP-e dominoval obrázok kamzíka, aj v jeho znaku. Začal som presadzovať svišťa na odbornom fóre. Urobil som niekoľko filmov so svišťami. Publikoval som odborné a populárne články a pomohlo, svišť prerazil, a myslím si, že už je rovnocenným partnerom kamzíka. V televízii svišťa vidieť už aj v reklamách, seriáloch. Predtým o svišťoch vedeli skôr domáci, ktorí zháňali svištiu masť ako liek a vysokohorskí turisti.“

Momentálne nory svišťov zameriavate prostredníctvom GPS systému. Je to zrejme mravčia práca, však?

„Do alpínskeho stupňa, kde žijú svište, chodím naberať energiu. Cez pásmo lesa chodím hore, keď je ešte tma, z dôvodu, aby som bol pri svišťoch pri prvej rannej pastve. V lete musím byť na mieste okolo šiestej hodiny. Pomaly ako pribúdali v počítači tisícky bodov svištích nôr, nadšenie pribúdalo. Mapa svištej rodinky mi ukázala, ktorým smerom a cez aké sedlo svište komunikujú s najbližšou kolóniou napríklad na poľskej strane. Na GPS bolo tlačidlo enter nad svišťou norou stlačené už 24000-krát. Toľko mám zameraných nôr. Mravčia práca nie je ale len moje úsilie, ale aj dobrých kamarátov, ktorí obetovali svoj voľný čas. Sú to alpinisti, bratia Horvátovci.“

Až 24 000 nôr, to je poriadne veľké číslo. To ale ani zďaleka nie je rovnaké ako počty svišťov v Tatrách, však?

„Presne. To, že mám zameraných toľko nôr, neznamená, že je tak veľa svišťov. Jedna svištia rodina má 120 až 340 nôr. Je tam materská nora, kde svištia matka vychováva mláďatá, v zimnej nore pol roka hibernujú. Deväťdesiat percent nôr je bezpečnostných, únikových s dĺžkou okolo jedného metra. V Tatrách je asi 1200 jedincov svišťa vrchovského tatranského. Táto mravčia práca pomohla vykonať veľký zoologický počin, ukázala, na čo sa dajú použiť podrobne spracované digitálne mapy. Tie ukázali najhustejšie osídlené miesta svišťami v Západných Tatrách. Podľa nich sa potom do Belianskych Tatier odchytával svišť.“

Keď už sme pri tých Belianskych Tatrách, vám a vašim spolupracovníkom sa vydaril veľký úspech a to prinavrátenie svišťov do tejto lokality. Ako to tam teraz vyzerá?