Počas uplynulého týždňa som sa často pri obyčajných rozhovoroch stretávala s vetami končiacimi rečníckou otázkou: Kde to žijeme?
Po rozume mi začali prelietavať podobné myšlienky. Sedela som v mestskej hromadnej doprave – áno, stále ňou rada cestujem, veď rozhovory s ľuďmi sú najlepší zdroj informácií.
Mojej pozornosti neušla stará pani. Opretá o dve barly pomaly nastúpila do autobusu plného študentov.
Mladí chalani, odhadom šestnásť a viac, obsadili všetky predné miesta, vrátane toho pre invalidov. Aj napriek tomu, že na pani mali pekný výhľad, pokojne sledovali, ako sa pri prvej zákrute nevie udržať na nohách.
Smiech sa rozliehal autobusom. Miesto jej neuvoľnili, ani keď ich na to starší pán upozornil. Vraj, veď aj oni si kúpili lístok.
Kam sa podela úcta? Prišla som domov. Neter sa práve vrátila z Írska a švagriná mi rozprávala, ako sa jej počas ich pobytu nechápavo spýtala: Mamka, a prečo sa tí ľudia na mňa usmievajú a zdravia ma? Ty ich poznáš?
Áno, chápem. Na Slovensku nezvyk.
S vyplazeným jazykom som sa o deň neskôr vracala z večerného behu. Na lavičkách pri bytovke sedela mládež a upíjala z plastovej fľaše. Podľa bujarej nálady hodnotím, že to, čo bolo vnútri, malo viac percent ako bubliniek.
Najdôležitejšie správy z východu Slovenska čítajte na Korzar.sme.sk. Všetky správy z celého spišského regiónu nájdete na Korzári Spiš